Keď som si vybavoval prvý OP, prišiel mi list z Polície SR, že mám neplatný rodný list. Tak som sa vybral na návštevu k nim aj s rodným listom. Službukonajúci policajt mi oznámil, že v rámci prečíslovania matriky robili revíziu rodných čísel a preto nech sa dostavím na matriku do Ilavy. Pani matrikárka mi vysvetlila situáciu, a tak mi koncové rodné číslo 7989, ktoré som vlastnil 10 rokov, zmenili na 7977. Vydali mi nový rodný list, s ktorým som išiel na políciu a tam mi vydali zase OP. Lenže nastal problém, ktorý som si všimol až pri vydaní OP. Už som nebol Peter Pecuš, ale Peter PECÚŠ. Malý obyčajný dĺžeň, ktorý mi odvtedy začal robiť iba zbytočné problémy. Všetky doklady mi odvtedy vydávali s dlhým ú. Vysvedčenia, vodičský preukaz, pas, všade ma evidovali s dlhým ú. Nepáčilo sa mi to, ale nerobil som s tým nič. Až teraz.Keď mi skončila platnosť OP, vybral som sa na matriku aj s otcovým rodným listom. Ten má krátke u, ako aj jeho rodičia. Moji bratia majú krátke u, až na jedného, ktorý má dlhé ú. Dobrý guláš, že? Pani matrikárka, zhodou okolností tá istá spred desiatich rokov, urobila opravu v matrike a vydala mi nový rodný list. S koncovým rodným číslom 7977 a krátkym u. Takže opäť som Peter Pecuš, po desiatich rokoch sa znova volám tak, ako môj otec. Pecuš. Ako argument na matrike som chcel použiť slová Bolka Polívku z filmu Dedičství aneb...„Jak můj tata není můj tata?“ Ale nepotreboval som ich. V USA, alebo inde v zahraničí bežná vec, zmena identity. Poznáme to z rôznych filmov, kde si ľudia menia identitu, aby zakryli stopy po svojom pôsobení. Aj štátne inštitúcie menia identitu chránených svedkov, ktorí svedčili proti zločincom. Toto je iná káva. Slabšia. Chcem však poukázať aj na druhú stránku veci. Zmena. Zmena človeka. Nestačí zmeniť identitu, treba zmeniť seba. Byť lepší, aspoň o máčny máčik. Robiť dobro, nie zlo. Šíriť okolo seba radosť, pokoj, lásku. Som nenapraviteľný idealista? Neviem, asi v tomto áno. Včera som počul jeden krátky príbeh. Prváci v kňazskom seminári sa pýtajú starších kolegov na ich skúsenosti zo seminára, čo majú robiť, čoho sa majú vystríhať, atď. Dvaja „skúseni“ tretiaci radia: „Netreba byť ani priveľmi dobrý, ale zase ani zlý. Taký priemer. To je najlepšie.“ Takže ani čierny, ani biely, šedý a priemerný. Pred chvíľou sme prežívali Vianoce. Všetci sme si podávali ruky, želali všetky tie pekné veci. Buďme stále takí, akí sme na Vianoce!!! Dobrí voči sebe, priateľskí, láskaví. Je to také ťažké? Keď každý začne od seba, pekne pomaly, robiť pomalé kroky, zlepšovať sa. Každý jeden z nás má nedostatky a chyby. Skúsme ich pomaly odstraňovať. Ja začínam...sľubujem, že sa budem snažiť. nemusí to vždy vyjsť, ale budem sa naozaj snažiť....úprimne. Kto sa pripojí? Kto to skúsi spolu so mnou?
