V roku 2006, teda vlani, som sa opäť rozhodol prihlásiť sa na VŠ na rovnakú fakultu. No príprave som sa venoval zodpovednejšie ako vlani, snažil som sa denne si nájsť čas na prípravu, nie vždy sa mi to podarilo. Dva dni pred skúškami som si vzal dovolenku a intenzívne sa pripravoval. Deň pred prijímačkami som pricestoval do Nitry.
Prišiel deň D. Skúšky prebiehali formou testu, tie moje vybrané spočívali z vedomostí z ekonomiky a z francúzskeho jazyka.
Po skúškach som mal dobrý pocit. Čakali sme už iba na výsledky, teda či sme skúšky spravili alebo nie. Ja som ich spravil, no a potom nám odkázali, aby sme čakali na list, v ktorom nám oznámia výsledok.
Za dva týždne som dostal doporučený list z fakulty. Bolo v ňom oznámenie, že ma neprijímajú na štúdium na fakulte. Rozhodol som sa, že sa v zákonnej lehote odvolám, veď stratiť nič nemôžem, možno iba získať.
Po dlhých troch týždňoch čakania som opäť dostal list. Doručovateľka mi ho priniesla do práce. Hneď som prerušil akúkoľvek činnosť a pomaly otváral list.
Bolo v ňom rozhodnutie, že dekan fakulty preskúmal svoje rozhodnutie a prijíma ma na štúdium na škole. No nie ani na jeden z odborov, ktoré som vyznačil na prihláške, ale na úplne iný odbor. Manažment prírodných zdrojov.
Pocit eufórie, ktorý ma ovládol, bol neopísateľný. Bolo to veľmi príjemné skonštatovanie, dokázal som sa posunúť o krok ďalej. No po chvíli prišli prvé zamyslenia, prvé otázky. Zistiť, aké predmety sa na danom odbore vyučujú, aká bude frekvencia výučby, akých spolužiakov dostanem, ako bude reagovať môj zamestnávateľ... a mnohé iné otázky.
Obratom som potvrdil, že akceptujem rozhodnutie dekana a budem študovať. Vyskúšam to, veď prečo nie? Ak ma to bude baviť a napĺňať, budem študovať, ak nie, môžem kedykoľvek slobodne odísť. To som však nevedel, koľko problémov bude hneď od začiatku.
Po zápise nám vysvetlili organizáciu štúdia. Prišiel mladý inžinier zo študijného oddelenia a vysvetlil nám niektoré potrebné a povinné veci ku štúdiu. Povedal, aby sme ho v prípade potreby kontaktovali emailom. Rozdali nám aj rozvrh. Na ďalší týždeň mi volala nová spolužiačka, či neviem, že vraj máme nový rozvrh. Tak som oslovil nášho mladého inžiniera zo študijného. Ten samozrejme nič nevedel. Na ďalšom vyučovaní už na úradnej tabuli visel nový rozvrh. Niečo sme si stihli opísať, opäť som písal na študijné, aby nám na krúžkový email zaslali rozvrh v elektronickej podobe. Zaslali, ale taký malý, že sa to nedalo zväčšiť a čítať. Ešte raz som ho prosil, ale bezúspešne. Horšie bolo to, že niektorým našim vyučujúcim nikto nedoručil zmenu rozvrhu. Na jednom predmete nám pán profesor povedal, že on ide podľa platného rozvrhu, teda podľa starého rozvrhu. Pán profesor bol aj garantom predmetu. Na ďalšiu hodinu sme však neprišli my, lebo sme povedali, že hodinu nemáme podľa nového rozvrhu, profesorovi sme to odkázali telefonicky. Na nasledujúcu hodinu už neprišiel, prišiel jeden pán docent, ktorý nám povedal, že on bude našim prednášajúcim a skúšajúcim. Ani to sa nám pán profesor neuráčil oznámiť.
Ďalším problémom boli indexy. Index sme mali hotový až v polovici novembra, to sme si museli všetci dostaviť na študijné, alebo predložiť splnomocnenie na prevzatie indexu. Keď som si ho otvoril, na prvej strane ma zaujala jedna vec. Priezvisko a meno: Peter Pecuš. Takže podľa školy, ktorú navštevujem je moje meno Pecuš a priezvisko Peter. Zaujímavý postreh, že?
Začali prvé prednášky. Predmety ako hydrológia, klimatológia, pedológia a hygiena pôdy, to na začiatok nie je zlé. A tak niektorí spolužiaci zistili, že škola nie je pre nich to „pravé orechové" a vzdali to hneď na začiatku. Najprv nás v krúžku bolo 22, teraz iba 16. Uvidíme, koľko nás ostane po prvom ročníku. Verím, že čo najviac a nezrušia nám celý krúžok.
V novembri v predtermíne prvá skúška. Keď nám ju prednášajúci docent zapísal do indexu, napadla mi zaujímavá myšlienka. Za 5 - ročné štúdium ich budem musieť absolvovať ešte najmenej 70. Veľmi zlá predstava. Ale dal som sa bojovať, tak bojujem. Nie som ani prvý a ani posledný. Prišli aj prvé neúspechy, prvé „vyletenie" zo skúšky, neskôr aj druhé, tretie...no nevzdávam sa, veď ako som bol poučený, vysoká škola je najmä o vytrvalosti.
Momentálne mi chýba už iba jedna skúška zo zimného semestra, začali sa prednášky v letnom semestri. Je to veľmi ťažké zvládnuť moju prácu, ktorá je náročná na čas, štúdium, záľuby, ktorých je dosť veľa, pomôcť doma rodičom. Momentálne som maximálne vyťažený, nemôžem preto povedať, že sa nudím, alebo nemám čo robiť.
Takže to je tak v skratke pár momentov zo života jedného študenta - externistu. Takých ako som ja, je na Slovensku veľa.
Tak študenti externisti, diaľkári, či denní, držím Vám všetkým palce pri zvládaní štúdia. Ostávam so slovami Lenina - učiť sa, učiť sa a učiť sa, a iné...
