
Zuzka začala študovať na univerzite v Trenčíne, neskôr odišla na štúdia do USA a nakoniec tam ostala aj pracovať.
Naše stretnutia sa obmedzili na minimum, potom, ako odišla do štátov sme sa videli tuším iba jedenkrát za posledných 9 rokov.
Vždy, keď bola na Slovensku, bolo to iba nakrátko, cez vianočné sviatky, prípadne iba na pár dní v lete, o čom som sa dozvedel až neskôr. Mailová komunikácia prestala fungovať, takže kontakt medzi nami bol minimálny, skoro žiadny. Na stretávku, ktorá bola, neprišla, bola v USA. Nakoniec sme sa skontaktovali cez facebook. Nie som milovníkom týchto sociálnych sietí, ale momentálne ju využívam ako kontakt so spolužiakmi, ktorí sú rozlietaní po celom svete. Aj kontakt so Zuzkou sme obnovili cez internet. Počas posledných Vianoc sme sa dohodli, že ju navštívim, veď Horné Srnie nie je tak ďaleko.
Čo však čert nechcel, cez sviatky sa mi pokazilo auto a bol som teda odkázaný na spoje. Organizovali sme viacero aktivít, ktoré mi odčerpávali skoro všetok voľný čas, Zuzka priletela na Slovensko 19.12. a odlietala 3. januára. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa opäť nestretneme.
No ja som sa rozhodol, že ju každopádne musím navštíviť. Na sobotu, kedy sme zariaďovali mnohé organizačné veci, som mal požičané auto. Vyskytla sa mi „diera" v programe, mal som 1,5 hod. voľno. A tak som neváhal, naštartoval auto a hybaj do Srnia.
Je sobota ráno, čas 08.15 hod. Asi som mal zavolať, že prídem. Ale číslo som si zabudol doma na papieriku. Zvažujem, či ísť zazvoniť. Snáď nebudú spať, už by mohli byť hore, je sobota, treba ísť na nákup. Odhodlane prechádzam cez bránu s malou dušičkou, že nevyletí na mňa žiadny pes. Už mám s tým dostatočné skúsenosti.
Zvoním. Otvára mi otec. Rýchlo a v skratke mu vysvetľujem, kto som a čo chcem. Zuzka ešte spí, večer mala stretávku s kamarátmi v miestnom bare a tak si chcela zdriemnuť. Nuž, ale ja som bol neodbytný, musí ju ísť zobudiť. Po 10 minútach prichádza Zuzka, upravená, síce ešte troška ospalá, ale príjemne prekvapená.
Ospravedlňujem sa, že ju prepadám takto skoro ráno, ale toto je jediný voľný termín, kedy sa mi dalo prísť, aspoň na chvíľku.
Z pôvodných 10 minút nakoniec sú nakoniec skoro dve hodiny. Porozprávali sme sa o bývalých spolužiakoch, o rodine (zistili sme, že Zuzka a moja priateľka Monika sú sesternice z druhého kolena), o situácii na Slovensku, v USA, o Vianociach...
Na jej reči vôbec nie je cítiť, že je už pomaly 10 rokov žije v Amerike. Rozpráva krásnou spisovnou slovenčinou. Sem - tam jej vykĺzne slovíčko s klasickým tvrdým „srnanským" prízvukom, ale to chápem, veď aj jej sestra žije v USA a pravidelne, skoro až dennodenne sa stretávajú. Iba niekedy bolo možné rozoznať typické americké prejavy, hlavne vyjadrenie pocitov, typické americké waw, a podobne.
Blížila sa desiata hodina, kedy mám už mal dohodnutý program a tak sme sa musím so Zuzkou rozlúčiť.
Rozhodli sme sa túto chvíľu aj zvečniť, mamine zverujeme fotoaparát a so Zuzkou sme sa odfotili pri vianočnom stromčeku u nich doma. S článkom som chvíľku čakal, lebo Zuzka mi mala poslať spoločnú fotografiu emailom. Tak a výsledok je na svete.
Bol som veľmi rád, že napriek rýchlemu sledu udalostí sa mi podarilo byť aspoň pár chvíľ so spolužiačkou, ktorú som mal a mám veľmi rád, je blízka môjmu srdcu a rád som sa vždy vracal do ich rodnej dedinky Horné Srnie.
Bol by som rád, keby sa mi podarilo kontaktovať každého spolužiaka, aby som mal aký - taký prehľad o ľuďoch, s ktorými som štyri roky dral lavice na Obchodnej akadémii v Trenčíne. Viem, existujú možnosti, komunikátory, siete, emaily, no nič nevyváži priamy osobný kontakt s človekom.