Našiel som tam mamu. Kľačala na kolenách a modlila sa. Robí tak každý večer. Modlí sa za mňa, za bratov, za rodinu, za priateľov, za chorých, za tých, ktorí túto posilu modlitby potrebujú. Mama sa takto modlí už roky. Vždy večer si kľakne, zloží svoje upracované ruky k modlitbe a modlí sa. V tichu izby, kde ju nikto z nás nevidí, nevyrušuje, kde je sama s Bohom. Keď sme boli malí, modlievali sme sa spolu s mamou. Vždy večer sme prišli k nej do postele, spolu sa modlili. Niekedy bývali s tým spojené aj zaujímavé príhody. Napríklad, keď sme sa modlili ruženec a mama zadriemala...“Zdravas Mária, milostiplná, Pán s Tebou...ja neviem, prečo som mu nepodala tú stoličku....Svätá Mária, Matka Božia...Alebo keď mama prespala časť modlitby, unavená z celodennej namáhavej práce zdravotnej sestry v Domove sociálnej starostlivosti a tiež starostiam o domácnosť. Keď sme boli malí, bolo nám to vtedy smiešne. Teraz, keď sme už „veľkí“, modlíme sa sami. Každý zo súrodencov prichádza v inú hodinu, preto spoločná modlitba už vymizla. Mama sa však modlí sama a dosť dlho. Silu jej modlitieb cítim aj ja. Keď som získal prácu po dlhšej dobe, cítil som, že v tomto mi pomohli jej každodenné modlitby. Aj ja som sa modlil za to, aby som bol prospešný, aby som sa niekde začlenil do spoločnosti. Keď som si našiel priateľku, s ktorou som šťastný, verím, že mama sa modlila aj za moje šťastie. Dokážeme oceniť silu modlitby? Rozhovoru s Bohom? Nielen odriekanie naučených modlitieb, ale úprimný rozhovor medzi mnou a Bohom vlastnými slovami? Podeliť sa s tým, čo ma trápi, za čo mu ďakujem, o čo chcem prosiť.... s tým malým dodatkom...buď vôľa Tvoja? Včera večer som si spomenul sa to, keď som bol malý, na večerné modlitby s mamou, na rozhovory v posteli, kde sme zaspávali a otec nás vždy musel preložiť do našich postelí. Krásne časy. Tento malý článok má byť poďakovaním mojej mame a Bohu. Za mamine každodenné modlitby za nás všetkých. A Bohu, že mám takú skvelú a úžasnú mamu, že jej stále dáva dar zdravia. Mama, ďakujem Ti a ľúbim ŤA. Tvoj syn.
