Pozná ma od malého chlapca. Často sa stretáva s mojou mamou, ktorá ju občas ide navštíviť, stretávajú a rozprávajú sa v obchode, po omši v kostole...
Pri týchto debatách prišla reč aj na mňa. Mama jej prezradila, že mám rád makové koláče. Naozaj, milujem ich, nielen makové koláče, ale všetko, kde je mak. Mňam, už teraz sa mi slinky zbiehajú na dobrú makovú štrúdľu.
Jedného dňa prichádza mama a v ruke nesie balíček. „To máš od tety Marišky. Cez víkend napiekla makové koláče a ja som jej spomínala, že ich máš rád. Tak Ti poslala pár koláčov."
Hmm, ani si neviete predstaviť, ako ma to potešilo. Teta má už svoje roky, čochvíľa osemdesiat, zdravotné problémy a napriek tomu všetkému mi chcela urobiť radosť.
Samozrejme som po mame poslal ďakovný odkaz. Neskôr som ju aj osobne navštívil a poďakoval za koláčiky. Boli skutočne výborné.
Teta Mariška mi dala krásnu životnú inšpiráciu. Maličkosťou potešiť niekoho, nielen však fyzicky, ale týmto priniesť možno malé svetielko do dnešných uponáhľaných dní. Jednoducho byť viac človekom, byť k sebe milší, ľudskejší.
Teta, ďakujem. Za koláč, za potechu duše, za všetko.
