Pri rozlúčkovej omši dostal Rado od mládeže veľa „zaujímavých" darčekov. Od trestaneckej gule na nohu (aby sa toľko netúlal), cez bežecké tretry (keďže do vzdialenej dediny - filiálky to má cez kopec 2 km peši, autom však cez Považskú Bystricu cca 15 km), až po drevené brikety, keďže na fare nemá plynové kúrenie.
Rado nám teda oznámil vhodný termín na návštevu. „Vo farnosti bude púť, prídite spestriť program". Nad dedinou Podskalie, zrovna pod skalami je kaplnka, kde už 50 rokov veriaci spolu s miestnym kňazom každoročne slávia sv. omšu.
Tento rok pán farár (rozumej Rado) sa rozhodol túto púť organizovať trocha inak. Vyzval farníkov, aby napiekli koláče, ktoré potom prinesú na faru a tie budú použité ako pohostenie po sv.omši. Pozval mládež z Pruského, aby sprevádzala kňaza na sv.omši a po nej krátkym vystúpením spríjemnila nedeľné popoludnie.
Sobota podvečer, prichádza prvá prieskumná posádka spolu s nástrojmi. Rado je v teréne, dokončujú pódium, chystajú kaplnku. Chlapi a ženy z celej dediny poctivo makajú. Večer je pre deti pripravené prekvapenie - kino „V humne" začína s pokusným premietaním.
Začína pršať, Rado je pesimista, podľa predpovede má pršať celú nedeľu. Ľudia ho však ubezpečujú: „Pán farár, tu na Vápenici 50 rokov nikdy nepršalo, to si nikto nepamätá".
Nedeľa dopoludnie, prichádza zostatok grupy, presúvame sa na miesto. Stále prší, čo vyzerá ako veľký problém. Aparatúra je vlhká, nástroje tiež, počasie je zlé. Ľudí to však neodrádza a v húfoch prichádzajú na Vápenicu.
Muzikanti ladia nástroje, vlhkosť im však neprospieva, gitara, kontrabas, husle, či fujara nemajú radi vlhké prostredie. Ja chystám aparatúru, no pre dážď meškáme. Omša začne neskôr.
Je 10.30 hod. , omša mala začať, ale Rado ešte pomáha zapojiť mikrofóny, potom uteká do kaplnky. Stále prší, plachty nad pódiom sú mokré, cez niektoré dierky kvapká voda aj na spevákov.
Čas 10.40 hod., začína sa sv. omša, stále prší. Rado na úvod konštatuje, že napriek dažďu prišlo dosť veriacich.
Čas 10.45 hod., Rado si sadá, začínajú sa čítania. Dážď ustáva, prestáva pršať, obloha sa úplne vyjasnila.
Čas 10.55 hod. - spod oblakov vykuklo zubaté slniečko, ktoré sa prediera medzi oblaky. Počujem Radov tichý vzdych: „Ty vole, slnko!" Neveriacky krúti hlavou, takisto aj my ostatní.
Počas omše vychádza slnko na celú oblohu a zohrieva a vysušuje všetko navôkol. Na konci omše sa Rado priznáva. „Neveril som, že nebude pršať, lebo tam, kde prídem, je skoro vždy problém."
Po omši sme rýchlo zbalili aparatúru a pri kaplnke rozbalili nástroje. Starí kresťania po každej omši mali krátke pohostenie z toho, čo každý priniesol. Volali to agapé. Tak aj my sme mali malé agapé, koláčiky, minerálka, ľudové pesničky, ako hovorí klasik, spolu s miestnymi sme si „zabékali".
Prichádza zástupca starostu z vedľajšej dediny. „Hovorili sme Vám, že na Vápenici nikdy neprší." Zástupca vytiahne fľašku, muzikantom ponalieva „po kalíšku", aby im to lepšie ladilo...
O 14.00 hod. sa stretávame u Rada na fare, kde agapé pokračuje až do šiestej, potom sa pomaly zberáme domov.
Pekný deň za nami, slniečko vysvecuje...a neveriaci farár Rado len krúti hlavou.
