Ked nám v apríli zrušili normálny let, musime v júni repatriačným.
Teraz chvíľka retrospektívy, priemerny romcom, čierno-biely filter: Už máme života v Británii pokrk (po 15tich rokoch sa niet čomu čudovať). Naša dvojročná Adelka tam vyrastá bez rodniny, obklopená povestne chladnými Britmi a Slovensko ako alternatíva neprichádza do úvahy, kedže by tam moj kolumbijský manžel zamrzol.. (v mínus 2 stupňoch celzia, kedy my kysučania stále lížeme na ulici zmrzku, prestáva rozprávať, lebo musí „životné funcie sústrediť na chôdzu“ - jeho slová.. )
Takže urobíme životné rozhodnutie, dáme výpoved‘ v robotách, ukončíme zmluvu na prenájom bytu a „prásk ho“ korona. Takže karanténa, let zrušený, let obnovený, let zrušený, riešime nase bezdovectvo a nezamestnosť... Ak ideme predávať nabytok, kto ho v čase korony kupi? Ideme sa baliť či tu len budeme nečinne trčať a predstierať,že máme prázdniny a-bum-let obnovený, o týždeň odchádzate! Halucinogénna zrýchlená masa útržkov spomeinok, nespíme, balíme.
Prestrih: 8 kufrov, kočík, bicykel, gitara, rúška a gély na ruky. Heathrow hororovo tichý - nečakaná vyhoda (či nevýhoda) rušok ako tlmičov. Pištoľový teplomer čo mi mieri do čela, zdvihnem ruky ako vo westerne. Had ľudí sa plazí spomalene a disciplinovane pomedzi stužky. Prebaliť dieťa, popotlačiť kufre, nakŕmiť dieťa,vypísať formuláre o korone, vydezinfikovať dieťa a robiť srandičky, aby necítila, ako sa bojíme. Papierovačky, vystrašené pohľady, paranoja. V hlave sa mi vynorí scéna z dokumentu o končetračných táboroch: ticho, pomalosť a kontrola človeka desia a spúšťajú praveké mechanizmy “uteč alebo sa pobi”.
Desať hodinový let, miesto tradičných lietadlových „lahôdok“ mafiny, keksy a čipsy, akoby menu vyberalo 5 ročné dieťa....Prepchaté lietadlo a zas to divné ticho. “Spíme“ po sediačky, potme si dovolím z rúška vybrať nos a dúfam, že ma nikto nepristihne. Adelka ráno máva spolupasažierom. Nebojí sa karnevalových mátoh. Bud cíti, že sa na ňu človek usmieva očami, alebo jej to je jedno. Máva a smeje sa. Prechádza sa lietadlovou chodbičkou a ja jej v panike lejem na ruky litre dezinfekcie. Som zvedavá na budúce štúdie o koronadeťoch.
No kto už by sa len do Kolumbie v čase korony trepal?
Človek by rád ostal doma, keby mu nejaký domov ostal.
Pri prílete sa z reproduktorov spustí salsa a letušky tancujú. Pilot hlási „Vitajte doma!“ Neviem prečo ma práve toto tak dojme, ale lejú sa mi slzy z očí. Kolumbia, adoptuj si nás, prosím ťa! Prišli sme v podivnom čase, v karanténe nás nemôže nikto ani objať...Ty buď naša hlučná, horúca, pestrofarebná mať!
