Aké insígnie na mňa a na moje päťročné dieťa za tri roky navešala Kolumbia? Koľko litrov cmaru a veršov Detvana by mohlo stabilizovať našu rozriedenú hladinu slovenskosti v krvi?
Večné leto
Tak ako sa každé ráno zabúdate tešiť z toho, že vám fungujú obličky, alebo že je (aspoň zatiaľ) mier, po troch rokoch vám nepríde nijako zvláštne, že je október, alebo február a slnko pečie rovnako ako v auguste. Že v domácnosti nemáte radiátor. Že šatník sa celý rok nemení. Že mestská plaváreň je pod holým nebom. Dáte si tielko a sandále, dieťa hneď po raňajkách nacapkáte opaľovacím krémom faktor 50 a ide sa do školy. A tak si človek sem-tam musí nejako nasilu predstaviť, ako sa slovenskí príbuzní asi cítia v čľapkanici/fujavici, ako vďační by boli za Valentín v hojdacej sieti na balkóne a pripomenúť si, aké má šťastie. Na dobré sa zvyká rýchlo. Bohužiaľ.
“Keď som ťa spoznal, ťahala si ma na ulici vždy na slnečnú stranu” spomína kolumbijský manžel. Dobiť po treskúcej zime batérie a načerpať déčko. Teraz ho, ako pravý domáci, ťahám para la sombrita, do tienika. (Manželovi starší príbuzní chodia k dermatologičke ako na klavír. Väčšina má viete-akú-diagnózu kože. Tienistá stránka večného leta…)
Áno, zdvídam ruky a uznávam potupný stav mojej aklimatizácie. Mali by ste ma zočiť počas tohtoročnej februárovej návštevy Kysúc! V ôsmich stupňoch celzia zazipsovanú v arktickej parke ako drkocem zubami a trpko spomínam na časy, keď som si pred pár rokmi pri mínus 12 robila žarty z môjho polomŕtveho manžela, navštevujúceho takzvanú kysuckú tundru.
Moja päťročná Adelka vidí sneh v televízii romantizovaný. Sporo odeté princezné stavajúce snehuliaka. “Ale keď na fotkách to vyzeralo tak nádherne…,” oplakávajú kolumbijski priatelia rozhodnutie letieť na svoju prvú lyžovačku do Aspenu. Prežije moje dieťa svoj prvý zážitok so snehom?
V zápase ročných období vyhráva Kolumbia jeden, Kysuce nula. Teda mínus 12.
Hurhaj a trma-vrma
Pod túto kategóriu partí všetko. Salsa a regeton z viacerých okien naraz, ručiaca, trúbiaca premávka, vyrevujúci pouliční predavači, hlúčiky kamarátov a rodinných príslušníkov hlasno sa objímajúcich, smiech, návštevy, deti, vtáky, psy, farby…život.
Spomínam si, že pred troma rokmi som išla z večného kolumbijského rámusu zošalieť. Chcela som v noci spať a cez deň sa sústrediť. Keď mi lietadlo teraz vo februári medzi-pristálo niekde v Holandsku, Európa sa mi zdala ako krabica sivého Lega. Funkcionalistická, hranatá a mŕtva. Po týždni na Slovensku však začne človek opäť oceňovať ticho. Manžel tvrdí, že Európa splodila toľko spisovateľov, vedcov a filozofov práve vďaka tichu. “Vieš si predstaviť nejakého kolumbijského filozofa v tomto tu?”
Ešte k téme trma-vrma v zmysle neefektívnosť, chaos a približnosť. Slovensko ma po troch rokoch prekvapilo efektívnosťou a modernosťou. Všetko sa rieši cez appky, trolejbusy chodia na minútu presne a keď sa povie, že niekde budete o päť minút, znamená to o päť minút.
Vychádza mi z toho všetkého, že sa dá naučiť milovať hurhaj i ticho, ale naša európskosť nad chaosom a, prepáčte, ale inak sa to nedá- bordelom - musí nevyhnutne roniť horké slzy.
Extrémy bohatstva a chudoby
“Prečo ten ujo spinká na zemi?”
“Nemá domček.”
“No hej.. ale veď ešte nie je noc…”
Nedávno mi došlo, že moje dieťa sa nad extrémami bohatstva a chudoby nijako nepozastavuje. Na prechádzkach nás dennodenne oslovia žobrajúce rodiny. Adelka vidí, ako niekedy dáme, niekedy nedáme korunku tomu a tomu…každému sa nedá. Adelka vie, že jej oblečenie a hračky postupujú Juliete, dcérke prababkinej slúžky. Cestou do školy pozerá z auta na umelcov, umývačov skiel a mrzákov, snažiacich sa na semaforoch o pár drobných. S rovnakou mierou akceptácie sa čvachtá v bazénoch víkendových apartmánov jej príbuzných. Naháňa sa v prastýkovej haciende veľkosti kultúrneho domu v Čadci; nezaujíma ju jeho desať áut, osobné múzeum cyklizmu a park pred domom, o ktorý sa mu stará tím sluhov. Jedného dňa však zistí, ako sa veci na svete majú..
Z perspektívy Latinoameričana vidím, ako my Slováci žijeme presne v strede zlatej strednej cesty. Priamo na stredovej čiare. A, bohužiaľ, nie vždy si toto svoje privilégium uvedomujeme. Z tienika víkendových chalúp a z okien áut sa sťažujeme, ako sa máme ťažko. (Áno, v tej a tej krajine chodia dôchodcovia na lepšie dovolenky. Na druhej strane našim synom nikto nepovie, že im nádor v mozgu operovať nebudú, lebo nemáme poistenie. Prosiť niekoho zahanbene pred obchodom, aby nám kúpil plienky pre dieťa asi tiež nemusíme.)
Jedno je isté. Akceptovať ekonomické extrémy sa ja sama nenaučím nikdy. Komunistické detstvo mi nedovoľuje vštepovať niekomu ideály amerického sna a tak cítim, že mojou úlohou je vychovávať dieťa k skromnosti, pokore a vďačnosti.
——————————
Počas svojich štyridsiatich dvoch rokov a živote v piatich krajinách sa ako večný imigrant učím, ako sa vysporiadať s identitou, inakosťou, klímou, kuchyňou, smútkom za domovom, s obdivným i ponižujúcim pohľadom na svoju národnosť. Každej krajine vďačím okrem hŕby iných vecí za zážitky, za priateľstvá, za pohľad na svet a na samú seba.
Moje dieťa je geneticky 50 na 50. Kultúrne a spoločensky sa jej percento bude nahýbať zo strany na stranu. Dá sa vyrátať percento mojej kolumbijskosti?
Metaforickú kolumbijskú vlajku by som vztyčovala pri každom hlte domáceho kafča a súste šťavou a sladkosťou explodujúceho ovocia. Pri každom vrelom prijatí do komunity, pri teplých večeroch s palmami a papagájmi a morom a salsou.
V občianskom preukaze a v srdci však mám a budem už nafurt mať vlajku so starou dobrou Tatrou Matrou a Fatrou.
