Hrobárovi z lopaty som počas svojho 43 ročného života spadla doposiaľ v troch krajinách: Prasknutý apendix na Slovensku, 42 hodinový pôrod v Británii a otrava krvi v Kolumbii. Ako vidím kolumbijské zdravotníctvo? Ako anglické? A treba naozaj tak nadávať na to slovenské?
Na úvod sa chcem ospravedlniť všetkým zdravotníkom sveta. Nie preto, že by som bola hrozný pacient, ale za “názorovanie”. Viem, že nie je nič frustrujúcejšie, ako počúvať názory laikov, keď ste v branži veky. (V mojom prípade je to 20 rokov v školstve, na ktoré má názor fakt každý ). Berte ma, prosím, preto s rezervou a, ak ste od fachu, protirečte, budem sa tešiť!
Jedno je isté - každý máme svoju kľúčovú story: S operáciou. S pôrodom. S tým jedným lekárom. K tomu si do puzzle pridáme , čo riekla susedka, čo správy a sociálne médiá a máme presný obraz, ako to kde chodí…Mňa nevynímajúc.
“Na čo sa stále sťažuješ,” by sa mohla volať naša pravidelná debata : ja verzus maminka, reprezentantky náhľadu na slovenské zdravotníctvo zvnútra a zvonku. Prebieha takto: Na čo sa sťažuješ, mami? Zdravotnú starostlivosť máš zadarmo. Na návštevu zubára ti netreba hypotéku. Si chorá? Šup k obvodnému: Ten- Istý- Deň! Obvodný šup ťa s lístočkom k špecialistovi. Na druhý deň! (áno, na druhý deň, aj napriek chýrom a reportážam, ako sa na tom a tom oddelení čaká mesiace)…
Keď som v roku 2019 v Londýne preplakala celý mesiac v horúčkach- bolesti kĺbov v štýle stredoveká mučiareň, poslali ma na röntgen. Nič tam nenašli. O ďalší mesiac ( to už som schudla 7 kíl, pripútaná na lôžko, stále v horúčkach) mi naprogramovali rezonanciu. Opäť nič nevidno, pošleme vás na reumatológiu. Termín máte o 3 mesiace. Nech sa páči, tu sú barly. Jedzte ibuprofen. Mentálne som sa teda zrútila a utekala ( ozaj len obrazne ) na Slovensko. Po čachroch- machroch s poisťovňami mi slovenská reumatologička urobila trilión krvných testov, diagnostikovala artritídu, pich-pich steroidy a po troch dňoch návštev som teatrálne odhadzovala barly. Viete si predstaviť, že by som slovenskému zdravotníctvu najradšej postavila súsošie. ALE!
Vtedy mi začalo dochádzať, na čo sa to ľudia toľko sťažujú. Problém nie je zdravotníctvo ako také. Problém je prístup k človeku: Nevrlosť. Zlosť. Neochota. Pani doktorka na mňa totiž počas každej návštevy ziapala tak výdatne, že som ako dvadsať-niečo ročný človek v jej ordinácii pravidelne vzlykala. “Čo si to predstavujete, utiecť zo Slovenska, a potom sa priplaziť späť a vyciciavať ho, ako dojnú kravu! Tam si choďte, odkiaľ ste došli, keď sme vám, paničke, neboli dosť dobrí.”
Možno máte pravdu, pani doktorka, práve sa mi však rozpadá telo. Potrebujem sa o vás oprieť.
Pred štedrým dňom som mala maminku na pohotovosti. Čadčianska nemocnica. Hneď jeden sken a druhý, taký test a ďalší, všakovakí špecialisti. Diagnostika rýchla, efektívna a bezchybná: pľúcna embólia. Týždeň na interne. Starostlivosť o jednotlivé orgány skvelá. Ale zase: Vieš, sestry na nás kričia. Pani vedľa sa (poviem to priamo) pokakala. Už pol hodiny na ňu reve sestra. Pani je ticho. Nebráni sa. Je staručká, v bolestiach a momentálne bez dôstojnosti. Sú Vianoce.
Manžel, ktorý v Londýne prečkal čierny kašeľ, trvajúci (bez srandy) 100 dní, bez toho, aby mu predpísali antibiotiká, rozmýšľa, ktorú krajinu by si vybral: krajinu bez srdca, alebo bez záujmu.
Ako Kolumbijčan je totiž zvyknutý na oboje. Pozor, oprava: ako Kolumbijčan, ktorý si môže dovoliť privátne poistenie! Keď sme sa sem sťahovali, svokra nám do hlavy tĺkla jeho dôležitosť. Bez neho vás síce ošetria, nemocnice sú moderné, čistučké a personál super-milý, ale počkáte si. Aj mesiace. Čo je však horšie, zadarmo vám budú liečiť len určité choroby. Napríklad liečbu rakoviny si musíte platiť sami. Manželova teta pozná štyridsaťročného chalana, ktorý jej chodí venčiť psa. Chalanovi zistili zhubný nádor na mozgu. Operovali ho. Objavil sa znova a to už mu bez privátneho poistenia operovať odmietli. Chalan je teda doma a čaká… Za chalana chodí venčiť psy jeho manželka- skončí vlastnú prácu a poďho robiť manželovu... Teta jej sem-tam niečo extra pridá. Všetci však vedia, že na operáciu to nikdy stačiť nebude…
Ako (chabé) východisko má Kolumbia v lekárňach voľnopredajné lieky všetkého druhu. Bez predpisu si kúpite napríklad antibiotiká či steroidy…
Našu trojčlennú rodinu stojí privátne poistenie ročne 1100 EUR na osobu. Keďže priemerne tu stredná vrstva zarobí mesačne tak 700 EUR, mnohí si naň sporia rukami nohami. S pribúdajúcim vekom nám bude cena stúpať- napríklad manželova babka platí ročne 9500 EUR. Od pandémie, kedy sme sem prišli, som si však zvykla na nasledujúci štandard: Je vám niečo, zavoláte a hneď máte termín. Môžete sa zastaviť na pohotovosti, alebo zavolať lekára do bytu. Vyšetrenia a testy sú ihneď. Krv vám prídu zobrať domov. Nemocničnú izbu máte sami pre seba, má svoju kúpeľnu a gauč, a na ktorom vždy spí niekto z príbuzných, aby ste mali spoločnosť. Doktorka si k vám vždy sadne na posteľ. Všetko vám rada povysvetľuje. Po prepustení dá svoje súkromné číslo, aby ste jej napísali, či sa vám polepšilo. Ešte aj po pár mesiacoch je s vami v kontakte.
Tak neviem. Je zdravotníctvo sveta hlavne o peniazoch?
Vyzerá to tak, že s počtom investovaných peňazí rastie priamo úmerne aj kvalita opatery. Nemám poňania, ako to je v Británii či na Slovensku s privátnym poistením...ale viem si predstaviť, že krivka pôjde podobným smerom…A vracajúc sa späť k nám, najväčším argumentom, ktorý počúvam na vysvetlenie nevrlosti slovenských zdravotníkov sú tiež peniaze- mizerný plat. Mne je to ľúto, že vás neplatia, zdravotníci. Fakt áno. Ako pedagóg viem o tom svoje. Kolumbijskí priatelia neveria, keď počujú, ako si vás (ne)cenia. Vždy budem na vašej strane, ako vy určite na našej, učiteľskej. Ziapanie na pacienta však nevidím ako najlepšie východisko.
Rozmýšľam, čo týmto všetkým chcem povedať. Asi 3 veci:
1. Slováci, vážme si, čo máme. Trávnik sa vždy zdá zelenší… veď to poznáte.
2. Lekári a sestry sveta, ktorí ste nezaplatení a napriek tomu milí, nápomocní a profesionálni, ďakujem vám- najviac, ako môžem. Vydžte, prosím, vo svojich pozíciách. Ste svetový poklad.
3. Slovenská vláda: zaplaťte , preboha, zdravotníkom. Koho už v živote potrebujeme viac?
