Elena Pergasová
Otec
Svojho ocinka má veľmi rada. Nedá na neho dopustiť. Pamätá si, ako mu sedávala na kolenách, keď bola malá. Pamätá, ako prišiel po ňu do škôlky, keď sa vrátil z ďalekej práce... Toto všetko bolo, keď bola malá.
Niečo čo vie málo ľudí:snažím sa hrať na klávesy; bojím sa zvierat (najmä pavúkov); počítam schody, po ktorých kráčam; nepáči sa mi modrá farba (ale začínam sa premáhať); páčia sa mi biele a žlté ruže; nemám rada nedochvíľnosť,... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Svojho ocinka má veľmi rada. Nedá na neho dopustiť. Pamätá si, ako mu sedávala na kolenách, keď bola malá. Pamätá, ako prišiel po ňu do škôlky, keď sa vrátil z ďalekej práce... Toto všetko bolo, keď bola malá.

Na nebi nespočítateľné množstvo žiariacich hviezd. Pozerajú na ne spolu. Na lavičke v objatí prikrytí teplou dekou, aby necítili chlad.

Človek je svojou podstatou stvorený pre život v spoločenstve. V rodine, v kruhu priateľov, vo vzťahu. Občas sa toho nahromadí veľa: osobné problémy, pracovné, škola .... v týchto chvíľach je potrebné mať na blízku človeka, ktorý nás chápe. Niekedy aj bez slov.

Dnes som sa stretla s pani, ktorej už na výraze tváre bolo vidieť bolesť. No nie bolesť fyzickú. Starosti o blížiacu sa svadbu, chorá matka na lôžku v nemocnici, nezhody v práci, vlastné zdravotné problémy.

Keď sa človek cíti tak sám a chýba mu druhá polovica jeho ja... Večer nemôže zaspať, lebo cíti prázdnotu, počas dňa ho nepoteší pekný mail alebo sms-ka.