Tento článok vznikol z uvažovania nad pominuteľnosťou vecí. Naháňame sa, pracujeme, zarábame, zhromažďujeme majetky, aby sme mali všetkého dosť a nikdy nie sme sýti. Hľadáme pokoj a naplnenie, namiesto neho žijeme celý život v strese a prázdnote. Snažíme sa žiť krásu, ktorá je častokrát ukrytá kdesi inde. Utešujeme sa, že predsa sa dnes takto žije a taká je doba, a pritom zabúdame, že raz príde ten deň na každého z nás a potom bude jedno, v akej dobe žijeme. Veľmi krásne to definoval Kazateľ: „Všetko je márnosť a honba za vetrom."
Predsa však existuje niečo, čo si so sebou tam vezmeme, ale majetok a sláva to nebude. Budú to naše skutočné poklady, ktoré sme si počas života nazhromaždili v banke, ktorá nikdy neskrachuje a nikdy ju nikto nevykradne. Bude to niečo čo má hodnotu na tomto svete, ale aj v tom budúcom. Čo by to mohlo byť? Čo nás zachráni?
Odpoveď by mohla byť veľmi komplikovaná. Myslím si však, že je jednoduchá. Zachráni nás kríž. Hm, možno nečakané, zvláštne a neuvereniahodné. Zachráni nás, lebo niekto už za teba aj mňa zaplatil. Kríž je skutočná hodnota, to je most cez priepasť, do ktorej nás dohnali naše jalové naháňania, keď sme nepodali pohár vody a nepomohli tým najmenším. Obávam sa, že niet inej skutočnej cesty, len tejto.
Zvyčajne, keď človek umiera, želá si, aby mohol žiť ešte chvíľu, aby dal veci do poriadku. Prichádzajú však dve otázky: Do akého poriadku? A čo robil celý život? Priatelia, dnes je ten deň dať veci do poriadku! Dnes máme šancu urobiť najlepší vklad svojho života. Lebo zajtra už nemusí byť čas. Nehovorím, že sa máme báť alebo byť smutní, ale využime možnosti, ktoré sme dostali.
Tento týždeň odišla od nás výnimočná osoba (odpočinutie večné daj jej, Pane, a nech jej svieti tvoje večné svetlo). Nie v smútku, ale v nádeji, že pôjde domov. Naša vlasť je v nebi (Filipanom 3,20). Tam patríme, tam nás to ťahá. Ja tam chcem tiež ísť!
„Ja však v spravodlivosti uzriem tvoju tvár a až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba." Žalm 17,15.
