Opäť akosi uvažujem nad našimi pohľadmi na Boha. Lebo Boh okrem množstva iných vecí robí aj tieto dve: dáva a berie. Niektorí to vnímame tak, že veríme len v Boha, ktorý dáva a niektorí veria len v Boha, ktorý berie. Ako to však býva, nemožno ostať v čiernobielom videní, lebo nás to vzdiali pravde.
Napadli mi tri veci, ktoré máme všetci spoločné - všetci sme Otcom milovaní, všetci sme zhrešili a všetci raz zomrieme. Asi je dosť nemoderné rozmýšľať nad tým, čo bude potom (na druhom svete, čo je veľmi trefné pomenovanie podľa mňa), keďže sa odtiaľ ešte nikto nevrátil, takže nemáme dôkazy. Nikto sa nevrátil, ale všetci tam pôjdeme. Ťažko by mi bolo prijať, že žijem tento dočasný život a potom umriem a koniec. Stále by som sa pýtal na zmysel takého života. Čo všetko si potom so sebou „tam" vezmeme?
Z minuloročného pochodu (nemusím asi bližšie špecifikovať, že sa jedná o dúhu) sa na YouTube zachovalo jedno video, v ktorom istý chlapík v mene všetkých kresťanov povedal toto: „Pavol, v liste Grékom sa hovorí, že nie je žid ani kresťan, všetci sme bohmi v Kristu a všetci sme ľuďmi v Kristu a to sa vzťahuje aj na našu súkromnú orientáciu." Priatelia, netuším, kto bol ten týpek a už vôbec nepoznám jeho pohnútky, treba však jasne povedať, že hovoril herézy (iným slovom halušky). Ak mi dovolíte, podelím sa s vami o svoj pohľad na rôzne orientácie.
Pred istým časom som sa zúčastnil štátnych skúšok. Dopadli, našťastie, úspešne, ak za úspech považujeme jednocifernú známku. Dá sa povedať, že som dostal lekciu do života. V posledných dňoch sa tiež okrem iného diskutuje aj o novele vysokoškolského zákona, ktorá by mohla zrušiť povinnosť končiť študijný program štátnicami. Po mojej študijnej námahe („príliv") a následnom „odlive" získaných vedomostí si myslím, že je to správny krok minimálne z dvoch dôvodov.
Možno si mnohí myslia, že viera v Boha je neustále premáhanie sa, smútok, vrásky na tvári, nejaké nasledovanie množstva príkazov; navyše to celé s neistým koncom. Vo svojom živote sa snažím, aby tomu tak nebolo. Ako hovorí Žalm 34,8: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; šťastný človek, čo sa utieka k nemu." Skúsil som a už sa aj presvedčil, že Boh je dobrý Otec, a tak nachádzam šťastie. Ak dovolíte, podelím sa s mojím pohľadom na vieru.
V lete 2010 som mal možnosť oprášiť si svoje znalosti z angličtiny na Letnej škole evanjelizácie, kde medzi nás prišiel vzácny hosť zo Spojených štátov: páter Tom Forrest, redemptorista vo veku 84 (!) rokov. Človek s neskutočným zápalom, občas som sa pri ňom cítil akoby on mal 21 a ja tých 84. :) Počas prednášok zvykol povedať vetu napríklad dĺžky 7 sekúnd, pri preklade mi však nechal len 3 sekundy, a tak som občas nevedel, čo skôr.:) To som však ani len netušil, aké prekvapenie pre mňa prichystal v poslednej prednáške.
Definície šťastia môžu byť rôzne. Filozofi a im podobní si s tým lámu hlavu už celé stáročia. Na Slovensku sme vo viacerých prípadoch nie veľmi naklonení šťastiu (bez relevantných výskumov, je to čistý odhad :)). Dokonca vyhlásiť, že sa mám fajn, som spokojný so svojím životom, je provokáciou. V mojom živote existuje 5 vecí, ktoré ma robia radostným a šťastným.
