Tým prvým je zásada „ne bis in idem", teda nie dvakrát v tej istej veci. Rovnako ako finančné právo pozná zamedzenie dvojitého zdanenia, aj správne právo pozná túto zásadu pri vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti. Inými slovami, nikoho nemožno stíhať v tej istej veci dvakrát (viackrát), ak sa chráni totožný verejný záujem. Domnievam sa, že taká štátnica, v ktorej sa skúša obsah už vyskúšaný v predošlých semestrálnych skúškach, porušuje túto zásadu. Ak nemôžem byť stíhaný dvakrát za tú istú vec, prečo môžem byť skúšaný dvakrát z tej istej veci?
Druhým dôvodom je účel štátnic. Vychádzame zo zaužívanej premisy, že ukončením školy štátnou skúškou sa stávam odborníkom v danej oblasti a pred, poprípade za meno dostávam titul. Obávam sa, hlavne z vlastnej skúsenosti, že moja odbornosť pár dní po štátniciach dosahuje predštátnicové levely, teda nijaký zázrak sa nekoná. Narýchlo natlačené vedomosti sú nahradené ne-vedomosťami v ešte rýchlejšom tempe. Škoda, že to tak funguje; možno to je len môj prípad a ostatní majú lepšie hlavy ako ja. Učenie sa teórie na štátnice zo mňa odborníka neurobí, hoci priznávam, že čosi sa nalepiť mohlo. Ak však toto má byť efekt (účel) štátnic, tak sa nečudujme ohľadom odbornosti absolventov.
Viacerí obhajujú nezrušenie štátnic tým, že keď predošlé ročníky ich mať museli, tak musíme aj my. S týmto môžem súhlasiť len z pohľadu diskriminácie, ktorá sa dnes všade omieľa. Čo však tento argument skutočne hovorí? Že perspektíva zlepšenia úrovne nášho školstva sa nám vzďaľuje.
Čo s tým? Veľmi jednoduché. Pozrime si príklad krajín západnej Európy a USA, kde takéto formy štátnic nepoznajú a ich školy dosahujú kvalitnejšie výsledky. Zrušenie štátnic by podľa mňa malo byť len jednou stranou mince (teraz asi sklamem študentov). Tou druhou stranou mince by, samozrejme, malo byť sprísnenie kritérií vypracovania a obhajoby záverečnej práce. Zašiel by som ešte ďalej (teraz asi sklamem pedagógov). Už počas semestra by som privítal viac písomných zadaní - to, čo je na Západe úplne bežné. Písomný prejav ide ruka v ruke s lepším vyjadrovaním, tvorisťou, trvácnosťou nadobudnutých vedomostí (tie vedomosti nadobúda študent pod pedagogickým vedením svojou prácou s viacerými zdrojmi, čo nepochybne rozširuje jeho prehľad. Teda nie štýl - naučím sa otázku a toto všetko k nej, ale mám tému, ktorú môžem prepojiť s mnohými ďalšími.). Uznávam, že to by spôsobilo zvýšenie záťaže učiteľov na vysokých školách, ale za pokus by to stálo. Myslím si, že pedagóg je ten, čo by mal „vyprovokovať" študenta k lepším výsledkom a objaviť v ňom potenciál. Znie to ako hudba budúcnosti a čosi nepredstaviteľné, ale nie nemožné.
Na záver, tento článok píšem z pohľadu študenta humanitného odboru. Isteže, pri iných odboroch sú kritériá rôzne, to však neviem a nemôžem posúdiť. Verím, že spomenutá novela nájde podporu. Myslím si tiež, že celý problém nevyrieši. Môže byť však lastovičkou, ku ktorej sa pridajú aj ďalšie. :)
