Aj Tchajwanci mali svojho diktátora, postavili mu v hlavnom meste krajiny Tchaj-pej veľkolepý pamätník. Treba k nemu vystúpať po 88 schodoch, pretože práve toľko rokov sa veľký vodca dožil. Našťastie toto nie je krajina, kde by vystavovali mŕtvoly. Hlavnou atrakciou mauzólea je Čankajškova obrovitánska socha, ktorú stráži čestná vojenská stráž. Jej výmenu som práve pri svojej návšteve trafil. Pri všetkej svojej vážnosti je to neuveriteľne komická scéna, pričom najsmiešnejší je ich pochod. Vyzerá, ako keby prešiel dôkladným vývojom v Ministry of Silly Walk zo slávneho skeču Monty Pythons. Aj by som sa rozosmial, ale potom som si všimol národnú rozcítenosť okolostojacich Tchajwancov, u poniektorých možno až slzy dojatia v očiach. Po oficiálnej výmene stráží tí vojaci potom zišli výťahom na prízemie pamätníka, a tým debilným krokom sa odterigali okolo bufetu a suvenírového obchodu až do svojich kancelárií, kde majú základňu.
V hoteli v Tchajpeji som si všimol, že v ňom úplne vynechali štvrté poschodie. Jednoducho po treťom nasleduje piate. Recepčný mi vysvetlil, že čínsky znak pre číslo štyri sa podobá znaku pre smrť, takže na štvrtom poschodí by nikto nechcel bývať. Potom som si to všímal aj inde – takmer každý hotel bol bez poschodia číslo 4. Oceňujem kreativitu jedného hotela – poschodia očísloval 1, 2, 3, F, 5.
Iný, nie najlacnejší hotel mi dal pri príchode písomne inštrukcie. Do piatich bodov pokladali za dôležité umiestniť upozornenie hosťa na dôsledky, ak by izbu ozvracal.
Jeden z prvých dojmov, ktorý Tchajwanci zanechajú na návštevníkovi, je až neuveriteľná ohľaduplnosť a striktné dodržiavanie pravidiel, skoro až bez rozmýšľania. V metre či na autobusovej stanici sa pri čakaní na spoj radia do radu. Ak sa tam dakto tlačí a predbieha, bude asi z Číny. Schody v metre alebo na peróne železničnej stanice sú predelené zábradlím a na zemi sú šípky. Ak sa ľudia vyvalia z preplneného vlaku, radšej stoja v zápche, než by mali porušiť pravidlá a ísť druhou polovicou schodiska, ktorá zíva prázdnotou.
Šuchtal som sa večer unavený do hotela po celom dni chodenia po meste, ledva som za sebou vliekol nohy. Na prechode desať metrov predo mnou mi naskočila zelená. Uprostred veľmi rušnej križovatky zastal autobus MHD a dával mi prednosť. Únava-neúnava, musel som pobehnúť, ak som sa nechcel stať dôvodom dopravnej zápchy.
Keď som pri tej ohľaduplnosti, po prvý raz sa mi stalo, že ma niekto pustil sadnúť si v dopravnom prostriedku. Najprv ma to prekvapilo, ale dlho som neváhal – za každý z niekoľkých predošlých dní som mal v nohách 20 000 krokov.
Na letisku pri čakaní na kufre všetci čakali za žltou čiarou pol druha metra od batožinového pásu, len jeden menší pupkáč sa predral pomedzi Číňanov, spokojne sa rozkročil v tom prázdnom priestore a užíval si voľnosť a výhľad. Na čiapke mal napísané Czech Republic.
Kupoval som si na stanici lístok na vlak, mojim cieľom bola obec Shuili. Na lístku, ktorý mi dali, stál názov Shulin. Vzťah k transkripcii z čínštiny je síce veľmi voľný, ale aj tak sa mi to zdalo podozrivé. Vytiahol som teda knižného sprievodcu, kde sú mená miest aj v čínskych znakoch, a hneď sa mi pokladník začal vehementne ospravedlňovať. Videl to vedúci, ihneď mu pribehol na pomoc a ospravedlňovali sa mi dvojhlasne. Okamžite mi dali správny lístok a vrátili preplatok 200 tchajwanských dolárov. Vedúci vybehol z pokladne a sprevádzal ma až k vlaku, pretože ten mal odchod už o tri minúty. A to som ešte s jeho pomocou stihol vybrať kufor z uzamykateľnej skrinky, kde som ho mal odložený.
Ďalšia drobnosť, ktorá svedčí o ázijskom zmysle pre detail: Vlak, ktorým som sa viezol, neočakávane zastal v poli. Na obrazovke vo vagóne sa okamžite objavil oznam: "Vlak tu zastal iba na chvíľu, prosím nevystupujte".
Na ceste Tchajwanom som si párkrát musel oprať šaty. Hotely tu veľmi neposkytujú túto službu. V meste Hualien som mal však mincovú práčovňu hneď cez ulicu oproti hotelu. Nejako som pochopil postup, strčil som šaty do práčky, vhodil peniaze, ale na niečom som sa zasekol, tak som zavolal na pomoc dievča, čo tam čakalo. Opýtala sa, či si to periem pre seba. Lebo hore na práčke bol veľký červený čínsky nápis - "pre domáce zvieratá".
Tak som to prehodil do inej práčky a s jej pomocou spustil pranie. No tá zvieracia práčka mi tie vhodené peniaze nevrátila. Kašľal som na to, bolo to 60 tchajwanských dolárov, čo sú len 2 eurá. Pohodlne som sa usadil na stoličku pred práčovňou a otvoril som si pivko. No videl som, že dievčina dlho niekam telefonuje, potom ide na recepciu môjho hotela oproti a cez výklad som videl, ako gestikuluje a ukazuje na mňa. O chvíľu prifrčal chlapík na elektrickom skútri, zastal rovno pri mne a vrátil mi mojich 60 dolárov. Poriadok musí byť.
