„Športom k trvalej invalidite!“, znela mi v ušiach obľúbená povedačka môjho kolegu, telocvikára Hudyho. Prudká bolesť vystreľovala z malíčka do predlaktia. Neviem, čo sa porobilo, úder do volejbalovej lopty otvorenou dlaňou spravidla nebýva príčinou úrazu. Ale ja som výnimka. Zápas som už nedohral, išiel som rovno do nemocnice. Rentgen potvrdil najhoršie obavy: zlomenina druhého článku malíčka. No fasa. A o dva týždne koncert v Uherskom Hradišti. Organizátori ho nazvali Slovenský večer a okrem VZNCH pozvali Mariana Vargu a Paľa Hammela. Tak to je v...
„Hádam nechceš tvrdiť, že kvôli posranému zlomenému malíčku neodohráš jeden koncert? A ešte k tomu taký dôležitý!“, oborili sa na mňa členovia kapely, keď som oznámil Jóbovu zvesť. No dobre. Takže riešenie: pred koncertom rozstrihnúť sádru, zlepiť malíček s prstenníkom dohromady leukoplastom a poďme na vec. Po koncerte odlepím leukoplast, založím sádru naspäť, presádrujem rozstrihnutú časť prinesenou záložnou sádrou a hotovo!
V deň koncertu som bol napätý ako guma v trenkách. Samotný koncert a dianie okolo neho bolo poznačené trúchlivou náladou, v ten deň pochovali v Bratislave Deža Ursínyho. Varga s Hammelom prišli rovno z pohrebu a chceli odohrať čím skôr, preto organizátori zmenili dramaturgiu a nás posunuli na koniec. Fajn, budeme pridávať, vraveli v šatni chalani. Mne z toho dvakrát do spevu nebolo, tušil som problémy. Ako sa malo ukázať na koniec, tušil som správne.
Spoločná šatňa s Vargom a Hammelom bol zážitok. Na ich hudbe som vyrastal a doma som s pietou opatroval mnoho ich platní. Oboch som vnímal ako legendy a polobohov. Komunikácia s nimi však bola len veľmi stručná. Vargu obletovali fanúšikovia a on na ich otázky odpovedal veľmi stroho, tak svojsky. Veď ho poznáte. A z Hammela sa v zákulisí vykľul žoviálny Blavák bez charizmy, taký pako. Ale na pódiu bol skvelý. A Varga samozrejme tiež. Zahrali každý sólo a potom pár spoločných vecí. Pri Ľalii poľnej som bol hotový. Tak s takýmito umelcami hrám dnes večer na jednom pódiu? Na stupnici zázrakov sa tento úkaz v mojich očiach vyrovnal nepoškvrnenému počatiu.
Prišiel čas ísť na pódium. Sádru som horko-ťažko prestrihol s pomocou švagra, ktorý prišiel do Uherského Hradišťa na náš koncert zo Senice. Prsty som zlepil, dal som si na guráž jeden „hokejistický bavorák“ (Ipecarin + tonic). Vyskúšaný štartér. A poďme na pódium...
Nadržané publikum nás prijalo búrlivými ováciami. Bol to v Uherskom Hradišti náš tretí koncert, poznali a milovali naše pesničky, aj to, ako sme hrali Hendrixa či Doors. Malíček zlepený s prsteníkom začal pri tretej skladbe puchnúť a bolieť ako fras. Hrali sme hodinu a pol, vyše dvadsať skladieb. Pridávali sme tradičnú „odpaľovačku“ od Jasnej páky, obľúbenú Špinavú holku. To bol vrcholný kus nášho basistu Džaska. V ten večer ju spieval a hral ako v tranze, ale ja už som toho mal akurát tak dosť. Po poslednom údere som zahodil paličky do publika a odvliekol sa do šatne. Tu ma čakalo nepríjemné prekvapenie:
KTOSI MI POČAS KONCERTU UKRADOL SÁDRU.
Zdrvený týmto poznaním a vyčerpaný bubnovaním som sa zosunul na podlahu šatne a zaujal som "polohu ležiaceho strelca". No tak toto budem veľmi ťažko vysvetľovať doktorke, keď prídem na kontrolu na traumatológiu: „Zmizla mi z ruky sádra!“ Ktohovie, komu a načo poslúžila. Poučenie z krízového vývoja zhrnul náš spevák Oskár do čarovnej vety: „Julko, moslimské príslovie hovorí: Ver v Alaha, ale ťavu si priviaž!“.
