"Tak ako žiješ? Dá sa?", opáčil som, kým jeho manželka ukladala deti spať.
"Čo chceš počuť? Vidím tú mizériu na vlastné oči. Zalesňujeme vďaka podpore z eurofondov. Keď skončí, nebude za čo zalesňovať. Smrečiny v tom čase už budú pod zámienkou ich chradnutia zrúbané, či v nich šarapatí podkôrnik, alebo nie."
"Súčasné vedenie sa zrejme odkazom Dekreta Matejovie príliš neinšpiruje..."
"No, ten sa musí chudák v hrobe obracať!". Obaja sme sa zasmiali.
"Myslíš, že to, čo sme urobili, malo nejaký zmysel? Otvorený list premiérovi, trestné oznámenie, petícia, celá tá rebélia? Odvolali generálneho riaditeľa, potom ministra, vymenili vedenie a výsledok - psy štekajú a karavána ide ďalej. Vlastne nie, psy rozohnali.", nastolil som "filozofickú" otázku.
"Určite áno, malo to zmysel. Pre nás, čo sme sa na tom podieľali. Zachovali sme si sami pred sebou svoju česť a dôstojnosť. Ale inak to neprinieslo asi nič. Nás lesníkov to nepozdvihlo. Ostali sme prikrčení, so sklonenou hlavou.", povedal a zjavne posmutnel.
"Vieš, mám taký pocit, že to nie je len problém lesníkov. Celá spoločnosť je apatická, znechutená, otrávená každodennými informáciami o tunelovaní, rozkrádaní, podvodnom financovaní, korupcii a podobne. Obyčajní ľudkovia nechcú celý život protestovať, manifestovať, rebelovať. Chcú normálne žiť."
Odchádzal som z návštevy u priateľa s hlavou plnou myšlienok. Oňho sa nebojím, je to silný, čestný a pracovitý človek. Nestratí sa. Ale to, čo povedal o "prikrčení a sklonení hlavy", to vystihol bohužiaľ presne. Sme stádo. Politici to vedia a kalkulujú s tým. Teraz nás oblbnú predvolebnou kampaňou a po voľbách sa ten kolotoč rozkrúti opäť. V štátnych lesoch i všade tam, kde má vplyv politika. A keď o pár rokov (alebo desaťročí?) budeme riešiť problém zdevastovaných lesov, nedostatku pitnej vody, atď., asi ma nenaplní pocit zadosťučinenia, "...však sme im to hovorili!" Skôr naopak. Naplní ma pocit márnosti.
