Po mojom treťom pobyte v Číne, v roku 2011, po návrate domov, plný tej všadeprítomnej čínskej znakovosti, rozhodol som sa. Začnem skúšať písať znaky štetcom, tušom, denne. Vydržím rok. Potom sa ukáže, či to má nejaký zmysel, či zbadám nejaký pokrok v ovládaní neovládateľného, aspoň pre mňa nesmierne ťažko skrotiteľného čínskeho štetca. Aj predtým som, samozrejme, robil chabé pokusy o nejaké znakové písania, kedy tedy, japonské prv, potom aj čínske. No boli to tie typicky známe záchvaty znakovej mánie, ktoré znenazdajky prepadajú najmä ľudí, majúcich do činenia s čínskou či japonskou kultúrou.
Ako som začal? Jasné, internetom, jutub bolo to prvé čo ma napadlo, keďže som už predtým sledoval niektoré náhodné kanály čínskych i západných kaligrafov, píšúcich štetcom znaky. Z Číny som si priniesol niekoľko dobrých kníh, vhodných na štúdium znakov, kaligrafických znakov. A začal som sedávať pred pc a gúgliť stránky i nemožné. V skutočnosti to boli hodiny, stovky hodín, dní, a nocí, presedených pred monitorom a lačno som hltal všetko, čo bolo o predmete môjho nového študijného záujmu. Jasné, že som našiel medzi tisíckami stránok i skvostné, ktoré ma privádzali do ošiaľu. Úžas, otvorené ústa, myseľ úplne pohltená znakmi, a najmä, sledovaním hrotu pružného čínskeho štetca, elegantne sa pohybujúcom po povrchu nádherného čínskeho papiera. Čierna stopa vpíjajúceho sa čínskeho tušu do magického, bieleho priestoru čínskeho papiera, jeho pohyb v samotnom papieri, v jeho vnútri, a pohyb štetca nad povrchom toho snehobieleho zázraku, ma privádzal do totálnej hypnózy. Neviem koľko času som denne a nočne strávil pri tom sledovaní. ale viem, že mne sa to zdalo ako bezčasové. Mimo priestoru a nášho času, niekde veľmi, veľmi ďaleko, kde, ako som to vtedy len šípil, som bol doma.
