Jedným z faktorov, prečo vo výchove často rezignujeme a následne sa utiekame k odmenám a trestom, spočíva v samotnej povahe ľudskej mysle. Miluje návody. Nejaký vzorec myslenia či činnosti, podľa ktorého sa môže v určitých chvíľach správať. Procedúry, ktoré môže spísať do rôznych postupností a tým ich jednoducho rozširovať, odovzdávať ďalej, „vzdelávať“, „mentorovať“, „koučovať“. Ten, komu takto odovzdám návod na výchovu, ho môže jednoducho zopakovať. A tak to aj robíme, opakujeme, imitujeme, krok za krokom, je to pohodlné. Vždy sa nájde niekto, kto rád poradí, niekto skúsenejší, múdrejší, odborník. Pohľadám si návod, nejakých zaručených 5 krokov, jednoduchých 7 spôsobov ako… Z neznáma máme strach, vždy preferujeme pohyb od známeho ku známemu. Vždy pôjdeme radšej za niekým, kto nás uistí, že jeho metóda funguje, že má výsledky, skrátka, že na konci nás bude čakať vytúžená odmena. V tomto bode sa zbieha túžba byť odmenený so strachom. Od detstva v situáciách, keď sme nevedeli, čo robiť, ako sa správať, prišiel dospelý (rodič, učiteľ) a zasiahol. Ak nám nikto nepomáhal porozumieť našej vlastnej zmätenosti a strachu, vytvorí sa v nás vzťah k autorite, ktorá mi vždy pomôže, nejako ma usmerní. V tomto prípade to bude niekto, kto disponuje skúsenosťou, titulmi, certifikátmi.
Problém je v tom, že nikdy nezostanem pri tom, že neviem. Veľakrát sa vo výchove dostávam do bodu, keď čokoľvek urobím, dieťa nereaguje tak, ako očakávam a ja si neviem rady. Vedieť o svojom nevedení a zotrvať v ňom je úžasná vec, pretože len vtedy sa môžem otvoriť novému, dokážem pozorovať, vnímam, čo sa okolo mňa deje, učím sa. Ja ale keď poviem „neviem“, v mojom „neviem“ je očakávanie. Očakávanie, že niekto bude vedieť, že niekde tú odpoveď nájdem alebo iní rodičia s podobnými skúsenosťami, prinajhoršom nejaký mentor, psychológ, neurovedec, psychoterapeut mi pomôže, poradí. A skutočne, ak očakávam, že odpoveď nájdem, tak ju nájdem. Je však veľmi pravdepodobné, že to bude odpoveď, ktorú vytvorí samotné moje očakávanie. Niečo, čo hľadám a teda už vopred viem, čo asi chcem nájsť. Mám cieľ, predstavu a teda hľadám cestu k tomuto cieľu, metódu. Skúsme aspoň na chvíľu pripustiť, že nikto – žiadny vedec, psychológ, učiteľ nám nedokáže poradiť, že jednoducho tiež nevedia. Že sme jediným človekom, na ktorého sa v tomto môžeme spoľahnúť. Nie je to ľahké. Odmalička sme podmieňovaní na odpovede, rýchle reakcie, doma, v škole, pri súťažení. Sme podmieňovaní vzťahovať sa vo svojej neistote k autorite, k tým, ktorí „vedia“.
No teraz to skúsim zmeniť. Som jediný v celom vesmíre, kto mi môže poradiť a situácia je taká, že jednoducho neviem, čo mám robiť. Ak zostanem v tomto stave, očakávanie a snaženie ustane a na chvíľu sa zastaví aj myslenie – vymýšľanie riešení, zaoberanie sa tým, čo bude, čo by mohlo a čo by malo byť. V stave „neviem“ bez očakávania nejakej odpovede sa začnem otvárať nepoznanému. Začnem vnímať, čo sa okolo mňa deje. Možno by som si mohol toto neznámo predstaviť ako opustený ostrov niekde v Oceánii, na ktorom som stroskotal. Nikto neprežil, len ja. Celé dni čakám, že ma niekto príde zachrániť, sledujem každý pohyb na oblohe, na mori, vymýšľam rôzne riešenia, ako sa čo najskôr dostať preč. Avšak v momente, keď začnem vnímať svoju situáciu, prestanem dúfať, že niekto príde a zachráni ma, v tom momente sa zrodí moja nádej na prežitie. V tej chvíli si začnem všímať, kde som, čo je okolo mňa a začnem spoznávať ostrov. V našom prípade je tým ostrovom dieťa a naša vlastná myseľ. Jedine otvorená myseľ v stave „neviem“ môže začať spoznávať samu seba. Ale ak je plná presvedčení, návodov, rád a predsudkov, potom nedokáže otvorene vnímať a pozorovať. Pozorovanie bude vždy skreslené tým, čo nahromadila a budúcnosť bude pokračovaním tohto hromadenia – očakávaniami vytvorenými týmito informáciami, názormi a predsudkami.
Keď grécky filozof Sokrates vysloví vetu: „Viem, že nič neviem“, má to hĺbku, ktorá nemusí byť hneď zrejmá. V tejto jedinej vete vlastne hovorí, že vie o svojom nevedení a neuniká okamžite preč. Skutočne „nevedieť“ nie je také jednoduché, ako sa môže zdať. Akonáhle spozorujem svoju nevedomosť, začne reagovať pamäť a hľadať odpoveď v naučenom, už zažitom, známom. Vedieť o svojom nevedení bolí. Bolí to preto, že sokratovsky nevedieť znamená byť si vedomý svojej zraniteľnosti. Poznanie je predsa moc a s mocou sa vždy spája určitá arogancia. Zostať v pozorovaní svojho „Neviem“ vyžaduje určitú mieru pokory. Z tejto pokory sa môže myseľ otvárať skutočne novému, dosiaľ neznámemu. Pozorujte ako automaticky a rýchlo reagujeme v situáciách, keď sme vyzvaní k odpovedi. Ako sa vkráda do mysle úzkosť, ak nedokáže reagovať okamžite. Keď sa ma niekto opýta, ako sa volám, okamžite odpoviem. Ak sa ma opýta náročnejšiu otázku, napríklad – ako správne vychovávať deti – tiež okamžite odpoviem. Možno nie tak rýchlo, ako pri predošlej otázke. Odmalička a špeciálne v škole sme podmieňovaní odpovedať rýchlo a správne. Súťaženie, kto odpovie prvý, vyhráva. Prví piati dostanú jednotku. Na odpoveď máte 10 sekúnd, 2 minúty. Čas je vzácny a je ho málo. Hlavne rýchlo. Tento časový tlak sa silno zapíše do nášho podvedomia.
Je potom, v dospelosti, veľmi náročné zostať chvíľu v nevedení, pretože to vyvoláva úzkosť, zahanbenie. Myseľ chce čo najskôr vyprodukovať nejakú odpoveď. Niečo už v pamäti vyloví, vynájde sa. Skutočná múdrosť ale nie je niečo, čo som sa naučil a teraz to mám vždy poruke a vyťahujem svoje vedomosti na počkanie. Ak niekto odo mňa bude chcieť radu, ako opraviť problém s internetovým pripojením alebo ako vymeniť olej v aute, viem to presne a môžem odpovedať okamžite. Ľudská myseľ je však násobne komplexnejšia vec – práve preto, že to nie je „vec“. Myseľ je neustále v pohybe, dokonca v chaotickom pohybe. Ak je niečo v pohybe, je to pre myslenie len veľmi ťažko uchopiteľné. Preto je pre nás tak náročné vzťahovať sa k tomu, čo je teraz, k tomu, aké je dieťa teraz. Myslenie stále operuje s časom, s tým, čo bolo a tým, čo bude. V oblasti vzdelávania neustále hovoríme o budúcnosti: Deti sú naša budúcnosť, vzdelanie je budúcnosť a podobne. Nie. Deti sú tu, sú naša a ich prítomnosť. Samozrejme, že je relevantné premýšľať nad tým, aké zručnosti budú potrebné o 10 či 20 rokov. Nemôžeme ale týmto rozprávaním o budúcnosti definovať deti, vzťahovať sa k nim na základe nejakej predstavy o budúcnosti.
Ak poviem dieťaťu: Ty si moja budúcnosť, akoby som mu povedal, teraz ma nezaujímaš, nie si pre mňa dôležitý: dôležitá je moja predstava výsledku – to čím budeš, kým sa staneš. Ale dieťa sa stane presne tým, kým je teraz. A ak je teraz niekým, kto nás nezaujíma, tak sa ani ono nebude zaujímať. A to bude tá budúcnosť, o ktorej neustále rozprávame. Týmto vzťahovaním sa k budúcemu obrazu dieťaťa mu nevedome hovoríme niečo ako : Nezaujímaš ma aký si teraz, lebo teraz len kričíš, kopeš, nevieš sa ovládať, si naivný, malý, nehotový človek – je to kruté. Ak spozorujem, že som krutý, bude to bolieť. Ak však nezostanem pri tom, že som krutý a budem hneď vymýšľať spôsob, ako to „vyriešiť“, ako inak pracovať s deťmi, všetko, čo vymyslím, bude stále kruté. Ten, kto vymýšľa, vytvára riešenia, je stále tou krutou bytosťou. Ak zostanem pri tom, že som krutý, že som nevšímavý a nebudem od toho unikať, ani to schvaľovať či ospravedlňovať, zostane len fakt. S týmto faktom môžem pracovať. Môžem pozorovať sám seba, svoju myseľ – kde a akým spôsobom sa rodí táto krutosť, ako vzniká v myslení racionalita založená na tejto krutosti. V ustavičnom uvedomovaní si toho, ako myslím, ako emočne prežívam rôzne situácie, je ukrytý potenciál mojej zmeny. Potom ale pre mňa nebude otázka to, ako sa stať všímavým. Podobne ako pri „nevedení“, všímavosť sa môže objaviť len vtedy, keď si dokážem svoju nevšímavosť uvedomiť. Keď dokážem povedať: Viem, že som krutý a nevšímavý, a zostať s tým. Pozorovať ako sa táto krutosť prejavuje v každej jednej chvíli môjho života, vo vzťahoch s ľuďmi, vo vzťahu k sebe, svojim myšlienkam, veciam a podobne. Toto pozorovanie, uvedomovanie si, ktoré nie je pamäťou ani hromadením, je skutočnou transformáciou. Pritom nejde o žiadnu metódu, žiadne mindfulness vo význame, aký tomuto pojmu dávajú mnohí kouči či psychológovia – teda vo význame zručnosti, techniky, ktorú kultivujem. Ja sám som týmto pozorovaním, pretože v čistom pozorovaní nejestvuje pozorovateľ, žiadna osoba či osobnosť.
Hľadanie metódy vo výchove často skončí pri disciplinovaní – usmerňovaní správania cez odmeny a tresty. Alebo len odmeny – pozitívne posilňovanie. Hľadať metódu vo výchove či rodičovstve je ako povedať: „Nechcem sa tým už viac zaoberať, nechcem tomu venovať pozornosť.“ Myslenie orientované na výsledok je myslením, ktoré starí Gréci označovali ako techné. V tomto myslení nemôže byť nikdy láska, pretože techné je odmietnutie toho, čo je, v prospech toho, čo by malo alebo mohlo byť. V skutočnosti nejde len o typ myslenia, ale o formu vzťahovania sa človeka k svetu a k samému sebe. Jedine láska, o ktorej hovoril aj Sokratés, dokáže uchopiť to, čo je, pretože to neodmieta ani neprijíma, nesúdi ani nechváli. Presahuje paradigmu slov, emócií a merateľnosti. Myseľ ju môže uchopiť len nepriamo alebo metaforicky. Ak sa ju snaží postihnúť priamo, stane sa cieľom, niečím večne neprítomným, po čom budem stále túžiť a hľadať to – budúcnosťou, projekciou mysle, ideálom či utópiou. Akonáhle sa začnem zaoberať tým, čo z dieťaťa bude, čím sa stane, už s ním nie som vo vzťahu. Do môjho vzťahu sa nenápadne vkradne strach a teda aj napätie a tlak. Citlivosť a vnímavosť u dieťaťa sa nikdy nezrodí tlakom z mojej strany. Reakciou na tlak bude strach a protitlak – vnútorný a vonkajší konflikt. Jedine pozorovanie seba a dieťaťa vo všetkých možných situáciách, ktoré život prináša, mi umožní skutočne mu porozumieť.
S mojou partnerkou Julkou sme založili občianske združenie Human Vibes. Cieľom tohto združenia je skúmať a napomáhať hĺbkovej transformácii myslenia jednotlivcov a skupín, najmä v súvislosti s výchovou a vzdelávaním. Uvedomujeme si, že rýchlych a povrchných riešení už bolo dosť a potrebujeme skutočne porozumieť tomu, kto sme, ako myslíme a ako na základe tohto myslenia konáme. V prípade, že sa vaše uvažovanie o výchove a vzdelávaní v niečom zhoduje s tým naším alebo si kladiete podobné otázky ako my, uvítame, keď sa nám ozvete alebo sa pridáte do skupiny.
Kontakt: contact.humanvibes@gmail.com
FB skupina: https://www.facebook.com/groups/893797314974918/
