„Pokiaľ chceme, aby naše deti mali moc, aby mali väčšie a lepšie postavenie, aby dosahovali stále viac a viac úspechov, v našich srdciach nie je láska, pretože uctievanie úspechu podporuje konflikty a utrpenie. Milovať svoje deti znamená byť s nimi v úplnom spojení; znamená to starať sa o to, aby mali také vzdelanie, ktoré im pomôže stať sa citlivými, inteligentnými a celistvými.“
„Ak sa človek skutočne zaujíma, nepýta sa na metódu, ktorá mu zaručí želaný výsledok.“
J. Krishnamurti
Pôvodný význam pojmu „metóda“ pochádza zo starej gréčtiny (gr. methodos) a znamená cesta za cieľom alebo koniec cesty (meta – to, čo je za niečím, na konci, cieľ, hodos – cesta). Metóda je vyjadrením nevedomej túžby ukončiť hľadanie, dôjsť do cieľa. Táto túžba je prítomná na afektívnej úrovni mysle všetkých cicavcov, teda nielen ľudí, a pozostáva z dvoch častí: prípravná fáza (euforická anticipácia – očakávanie spojené s vyplavovaním dopamínu v mozgu) a konzumácia (dosiahnutie cieľa). Na základoch tohto afektívneho chcenia sa u ľudí sformoval určitý typ racionality myslenia, ktoré je zamerané na dosiahnutie cieľa. Konanie založené na tomto type myslenia umožnilo človeku dominovať na celej planéte nad všetkými ostatnými živočíšnymi druhmi. Výsledkom tejto dominancie bolo vyhubenie státisícov živočíšnych druhov, podrobenie a vykynoženie stoviek národov, kultúr a civilizácií. Dôsledkom tohto myslenia bude zánik civilizácie, ako ju dnes poznáme.
Procedúra je cesta k cieľu a cesta je niečo, čo treba prekonať. Etymologický význam slova cesta je doslova vyrúbať priechod cez les. Ak sa táto racionalita aplikuje na živé bytosti, stáva sa podrobením či vyhubením. Logika tejto racionality je vyjadrená v známom tvrdení – účel svätí prostriedky. Pamäť1, ktorá sa v priebehu evolúcie formovala ako súčasť ľudského mozgu, umožnila efektívne narábať s procedúrami, ktoré boli úspešné, teda priviedli jedinca k želanému výsledku. Tieto procedúry sa človek naučil vďaka komplexnému mysleniu v jazyku zaznamenávať a takto odovzdávať ďalším jedincom svojho druhu. Toto procedurálne myslenie bolo a stále je obzvlášť efektívne pri narábaní s hmotou. Vyrábanie čohokoľvek, pri čom si dokáže myslenie predstaviť (projektovať) cieľový stav, sa dá uchopiť týmto typom myslenia. V súčasnosti je stále dominujúcim typom myslenia a jeho prítomnosť si dokážeme uvedomiť okamžite, ako začujeme otázku: Ako to mám urobiť?
V antickom Grécku sa toto myslenie nazývalo techné (umenie2 v zmysle vedieť niečo vyrobiť). Pojem techné bol vo vzťahu s pojmom mechané, ktorý označoval umelé zariadenie, stroj. Techné bol širší pojem, ktorý zahŕňal aj návrh cieľového stavu, želanej veci či nástroja, no mechané sa týkalo len samotnej výroby tohto nástroja. Techné by sa možno dalo pripodobniť k dnešnému know-how. Techné bolo súčasťou výchovy a vzdelávania, keď bola nejaká zručnosť či poznatky (mathémata) odovzdávané žiakom. Starogrécky filozof Sokrates uznával dôležitosť techné vo výchove. Avšak dôraz kládol najmä na výchovu založenú na láske (erós). Sokrates v texte Aischynove zlomky hovorí o vzdelávaní svojho žiaka Alkibiada: „…A naozaj, skutočne som nemal žiadne poznatky, ktoré by som mohol niekomu odovzdať a takto byť užitočný. Napriek tomu som bol presvedčený o tom, že iba jednoduchým stretávaním s ním by som ho mohol urobiť pôsobením lásky lepším“ a na inom mieste: „Keby som si myslel, že môžem byť nejakým umením (techné) prospešný, sám by som sa obvinil z veľkej nerozumnosti (mória).“3
Týmto exkurzom do antického Grécka a špeciálne k Sokratovi som chcel poukázať na prístup, ktorý uplatňoval pri svojej pedagogickej činnosti. Sokrates vedel, že k tomu, aby mohlo prebiehať skutočné vzdelávanie, je potrebná láska ako úprimný záujem o druhého. Až z tohto záujmu môže vyrásť nejaké know-how, myslenie, ktoré je techné. Prioritné postavenie má láska, ktorá umožňuje kreativitu pri vytváraní techník. Ak však láska vo výchove nie je, pracujeme len s technikami, ktoré sú pri uplatňovaní na dieťati obyčajným násilím. Myslenie spôsobom „techné“ operuje s efektivitou a časom a tak neustále hľadá skratku. Pozeráme na cieľ a zároveň túžime byť úspešní pri jeho dosahovaní – tento prístup nemôže existovať bez stále prítomných obáv zo zlyhania, strachu z nedosiahnutia cieľa. Citlivosť a záujem nemôžu existovať spolu so strachom. Láska neoperuje s časom a tak nikdy nevytvára očakávanie spojené s budúcim výsledkom. Tento výsledok samozrejme nastane, ale nie ako činnosť spojená s projektovaním tohto cieľa, ale jedine ako vedľajší produkt vzťahovania sa k druhému bez akéhokoľvek motívu či účelu. V tomto nastavení mysle je možné vytvárať a uplatňovať techniky kreatívnym spôsobom na základe pozorovania dieťaťa, experimentovania. A nie naopak, kopírovaním techník a snahy prikladať tieto techniky ako know-how na každé dieťa.
Naše myslenie je orientované na cieľ, ktorý nastane v budúcnosti. Pre toto procedurálne myslenie je prítomnosť len prostriedkom, niečím nehotovým, tým, čo treba dokončiť, čo si treba podrobiť. Dieťa je preň len cestou, po ktorej treba prejsť. Záujem a rešpekt však nie je niečo, k čomu treba dospieť, čo treba postupne kultivovať. Tento záujem, či u Sokrata láska, je na začiatku ako východiskový bod. Skutočná výchova (sokratovská paideia) nie je súborom techník či návodov, ktoré nás majú priviesť k nejakému cieľu, aj keby tým cieľom bolo slušné, čestné, spokojné alebo neviem ako „dobré“ dieťa. Skutočná výchova je tým, čo sa odohráva v prítomnosti, je čistým – nemotivovaným – záujmom o druhého.
Ak sa vo výchove obraciame na racionalitu na spôsob techné, znamená to, že vnímame dieťa ako projekt, ktorý treba dokončiť. V tomto nastavení mysle nás nezaujíma dieťa aké je teraz, s jeho potrebami a náladami, s tým, ako prežíva rôzne situácie, ako sa prejavuje vo vzťahoch, pri hre. Nás v tomto prístupe zaujíma dieťa aké bude, dieťa ako budúcnosť – šťastné, vychované, sebavedomé (doplňte si čo chcete). Ak vstupujem do vzťahu s dieťaťom s tým, že mám určený výchovný cieľ, zaujíma ma tento cieľ, teda to, čo by malo byť. V takom prípade nie som vo vzťahu s dieťaťom, ale vo vzťahu s myšlienkou, obrazom, ktorý neustále prikladám na dieťa a porovnávam. Dieťa je potom niečo ako problém, ktorý treba prekonať. Tento prístup vytvára vzťah moci, autority, z ktorého sa nikto, kto ho ako dieťa zažil, v živote úplne nespamätá. Ak bolo s nami jednané ako s niekým, kto nemá hodnotu sám v sebe, ale len v tom, kým sa stane, či čo z neho bude, takýto jedinec sa vždy bude vzťahovať k inému, ktorého vyhodnotí ako slabšieho, z pozície sily – bude s ním jednať ako s menej dôležitým, menej hodnotným. A naopak „silnejších“ sa bude báť – často tento strach nazývame nesprávne rešpektom.
Vzťah k druhému na základe účelu je vzťahom zištným. Ľudí používam ako veci, ako topánky. Techné. Pozorujte to. Ako sa správam k človeku, od ktorého môžem niečo získať – dobrú prácu, povýšenie, uznanie. A ako sa správam k ľuďom, od ktorých nemám čo získať, k ľuďom s nízkym spoločenským statusom, k bezdomovcovi, k deťom, starým ľuďom. Procedurálne myslenie kóduje ľudské vzťahy ako vzťahy použitia. Si pre mňa na niečo užitočný? Budem k tebe milý a pozorný. Na aké použitie máme deti? Napĺňanie našich emočných potrieb? Tíšenie strachu z osamelosti, konečnosti? Uspokojovanie potreby prijatia, intimity, túžby po seba-naplnení…? Čo všetko nevedome projektujeme do dieťaťa, ktoré sa takto potom stane „užitočné“. Dieťa v škole, ktoré mi len ťažko uspokojí emočné potreby, bude mať potom hodnotu len v budúcnosti, keď vyštuduje, niekým/niečím sa stane (čo implikuje, že teraz nie je nikým/ničím). Preto neustále rozprávame v súvislosti s deťmi o budúcnosti. Ak v dieťati túto budúcnosť nevidíme – neučí sa dobre, má problémy so správaním, takéto dieťa nie je hodnotné a cez sito nášho účelového myslenia prepadáva do neviditeľnosti. Prípadne ak je videné, tak za účelom trestania. Je to kruté? Áno, je. To je naše zrkadlo. Zrkadlo našej túžby vychovať úspešné dieťa, ktoré bude požívať v spoločnosti vysoký status.
Jedine ak dokážem z môjho prístupu úplne odložiť výchovný cieľ či ideál, môžem uvidieť dieťa také, aké je. Iba, ak ho vidím a zároveň neodmietam to, čo vidím v prospech predstavy niečoho lepšieho, len vtedy mu môžem porozumieť v celej jeho komplexnosti. Výchova potom nebude snahou zmeniť dieťa vyvíjaním nejakej formy nátlaku, či už to nazvem motivovaním, trestaním prípadne vyvodením konzekvencií, následkov. V tejto vnímavej výchove pomôžem dieťaťu porozumieť samému sebe a už len v porozumení samotnom sa u jedinca môže odohrať vnútorná transformácia, dospievanie.
1Predovšetkým procedurálna pamäť.
2Nejde tu o pojem umenia, ako mu bežne rozumieme dnes, teda zručnosť spojená s estetikou.
3V. Suvák – Foucault. Od starosti o seba k estetike existencie a ešte ďalej, 2021.
