A ešte jeden o ktorom viem, že na Slovensku bol je terajší honorárny konzul Slovenska tu v Káthmandu. Mimochodom viete čo robia na honorárnom konzuláte Slovenska počas pracovnej doby? Toto:
Tento chlapík sa ma snažil zbaviť so slovami, že konzul dnes nepracuje. Keď som na neho naliehal, zistil som, že konzul príde asi o 5minút.
Leena nikdy pred našou návštevou na Slovensku mimo Nepál necestovala. Na Slovensko sme mali ísť v októbri minulého roku (2015) na tri týždne. Totiž našej svadby v Nepále sa zúčastnili len moji rodičia a sestra. Na Slovensku sme preto mali mať niečo ako svadobné požehnanie. No a patrilo by sa predstaviť moju manželku zvyšku rodiny a ukázať jej odkiaľ vlastne pochádzam.
Neboli sme si istý či sa tam dostaneme, lebo práve v tom čase sa rozbiehala naplno blokáda hraníc s Indiou a v Káthmandu sa už nedal vôbec zohnať benzín. Len na čiernom trhu liter za 8-10 eur o ktorého kvalite, ale kolovali oprávnené pochybnosti. Situáciu panujúcu v tom čase si môžete pozrieť nižšie.
Rovnako nebolo palivo ani pre lietadlá už zhruba mesiac, tak sme sa oprávnene báli, či sa vôbec dostaneme s vecami na letisko a z letiska potom aj mimo Nepál. Netušili sme, že pre lietadlá nebude až taký problém pristáť s trochu palivom navyše a potom dotankovať v Indii. Ale v tom čase sme boli dosť vystresovaní a ani mne to moc nemyslelo.
Na Slovensko sme sa teda teda nakoniec šťastne dostali. Jedine chúďa Leena sa skoro rozplakala, keď jej prvé pristátie v živote bolo v Laknau v Indii a runway nemal práve najvyššiu kvalitu, tak to dosť hádzalo.
Leteli sme jednou nemenovanou leteckou spoločnosťou, ktorá má linku priamo z Dubaja do Bratislavy. Prvá zaujímavá príhoda už na Slovenskej pôde sa nám prihodila po prílete, keď sme mali prejsť colnou kontrolou. So mnou samozrejme problém nebol, aj keď colník si chvíľu prezeral môj pas zaplnený vízami z destinácií ako Laos, Malajzia, Thajsko, Filipíny... zaujímavejšie to mala Leena. Víza pre ňu sme mali samozrejme vybavené. Vybavili sme ich na Švajčiarskej ambasáde (je naozaj zaujímavé, že národné schengenské vizum pre Slovensko udeľujú Švajčiari). Colníci si prezreli jej víza, všetko bolo v poriadku a chceli jej vziať odtlačky prstov. No, tu sa vyskytol problém. Elektronická čítačka prstov jej prsty jednoducho nevedela načítať. Colníci to skúšali párkrát na jednej, pár krát na druhej. Leene dali aj špeciálny gél, ktorý mal zabrániť, aby sa jej potili ruky. Totiž chúďa Leena má taký problém, že sa nadmerne potí z dlaní. Inak sa skoro vôbec nepotí. A tak zaťiaľ čo sa jej venovali už traja colníci, ktorí skúšali jednu, druhú, tretiu čítačku, Leena už skoro plakala, mysliac si, že ju pošlú späť. Nakoniec jej vzali odtlačky prstov klasicky, atramentom na papier a všetko bolo v poriadku.
V letiskovej hale bolo v ten deň celkom rušno (na Bratislavu). Cez 20 chalanov asi v mojom veku, baviaci sa v skupinkách. Od niekadiaľ ich poznám pomyslel som si. Jasné, Slovenská futbalová reprezentácia. Ako sme sa pristavili pri prvej skupinke a Leene som vysvetľoval o koho ide, z najbližšej skupinky som počul: „To je taká k.... ty k....“ Prizriem sa bližšie, nižší chalan s vyholenou hlavou...Vladko Weiss...Prevrátil som očami a bol šťastný, že Leena nerozumie po slovensky ani ň. Pri odchode som sa ešte spýtal Škrteľa či vyhrali a šli sme von.
Ako sme prešli bránou v hale, tak na nás namierilo svoje kamery niekoľko novinárov. Rýchlo, ale zistili, že sa očividne nejedná o toho, na koho trpezlivo čakajú. A tak len sklamane kamery vypli so slovami, to nie sú oni...Našich 15 sekúnd slávy sa ani nezačalo.
Na druhej strane dverí sme sa zvítali s rodičmi a tak sa Leenino dobrodružstvo v mojej rodnej krajine začalo. Viac niekedy inokedy.
Ak by ste radi podporili našu prácu s deťmi na ulici, môžete tu:
Ak by ste radi vedeli viac o tom kto sme, kliknite na fotku nižšie:
