Tak sa teda vráťme spolu späť k môjmu pohľadu, ktorým priam hypnotizujem minútovú ručičku na svojich nemilosrdných hodinkách. „Ešteže nemám digitálky“,pomyslím si, „ z tých čísel by som sa asi naozaj zbláznil.“ Zrazu a “nečakane“ je tu tá vytúžená chvíla, keď minútová ručička ukončuje svoj maratón bežiac k paličke označujúcej štyridsať minút. Ja totiž na tejto zastávke nečakám na autogram nejakej filmovej hviezdy, ale na autobus Bratislavskej MHD (čo by sa rovno aj dalo porovnať s čakaním na ten autogram), ktorým by som sa veľmi rád dostal do školy. A po dlhom čakaní je to tu. Je presne 7:40 a ja už nebudem musieť dýchať omamnú vôňu moču nesúcu sa z neďaleka. Už nebudem musieť hypnotizovať svoje hodinky. Predstavujem si, ako proti mne ide moja vytúžená 93-jka a ja jej bežím oproti s otvorenou náručou.
No onedlho sa prebudím do neslávnej reality odzrkadlujúcej nie práve heslo: Náš zákazník, náš pán. Keby aj nie toto heslo, no aspoň ľudskosti sa na vás dožadujem pán šofér. Sedíte si v teple na druhej strane barikády pred železničnou stanicou a ja som vám ukradnutý,durdím sa. O dve minutky sa autobus konečne pohne a ja ešte narýchlo potlačím svoje rozhorčenie nad situáciou. Zaťial si však 93-jka pekne obehne nástupište a presviští okolo s nápisom na signalizačnej tabuli: Služobná jazda. Zastávkou prehrmí vlna pohoršenia. Kam len šofér unáša náš autobus??? Veď sme naň poctivo vyčkali, dokonca viac ako bolo treba.
Po chvíli si uvedomujem, že rozhorčenie a zlosť mi nepomôžu a tak začnem odznova chodiť okolo zastávky. Však ďalší autobus ide ani nie o 5 minút a nestojí mi to za krátenie môjho života zbytočným rozčulovaním. Ako som pevne dúfal, prvé štyri minúty ubehli ako voda a ja som na druhej strane parkoviska videl autobus pripravený len na to, aby ma vzal do školy. Však už to bude len tak tak, aby som nezmeškal. Pozriem na digitálnu tabulu vypisujúcu spoje a ich odchody. No asi som sa tam radšej ani nemal pozerať. Môj najbližší autobus bol zas zrušený, tentoraz však z technických dôvodov čo nepoteší,ale je to odpustitelné. Aj keď mi to dosť škrtlo cez rozpočet. Nasledujúcich 5 minút hladím na 93-jku, ktorá by mala mať avízované technické problémy. Už od začiatku sa mi zdalo divné, že autobus má problémy a šofér si pokojne raňajkuje vpredu v kabíne. O ďalších 5 minút počas ktorých sa zo mňa stal cencúľ si to práve ten istý autobus nasmeroval priamo k zastávke. Vošiel som naštvaný na toľkú nespravodlivosť a pokrytectvo. A to som ešte mohol byť rád, že som sa vlastne zmestil do autobusu, lebo niektorým sa ani to neprišťastilo.
Do školy som sa pochopitelne dostal dosť neskoro a už sa mi ani nechcelo vyhovárať sa na úkor našej poctivej Bratislavskej MHD-čky. Nech jej teda naše dane dobre slúžia.
