Totiž okrem mojich rodičov a sestry, ktorí boli prítomní na našej svadbe v Káthmandu, nikto iný z našej rodiny Leenu nestretol. Prvú vec, ktorú si Leena po príchode všimla bola prirodzene miestna teplota. Samozrejme sme jej dali vetrovku a sveter ešte pred odchodom z letiskovej haly. Neskôr sa mi však priznala, že jej bola strašná zima, ale hanbila sa sťažovať a preto sa snažila nedrkotať zubami zo všetkých svojich síl.
Veľká šanca menšieho rodinného stretnutia je vždy pri návšteve našej babky v Bratislave a inak tomu nebolo ani teraz. Ja osobne som si “objednal“ ešte pred odchodom z Nepálu makové guľky, nakoľko mak je asi mojou najobľúbenejšou prísadou v jedlách (ópium je ópium :D). Leene som sa snažil už rok vysvetliť čo to mak je, lebo v Nepále ho nepoznajú. Neviem či je to kvôli nejakému protidrogovému zákonu ako tomu bolo v Thajsku. Avšak čo bolo ešte omnoho lepšie a ja som to neočakával bolo hlavné jedlo (teda pre mňa boli hlavné makové guľky). Babka pripravila hovädzie. Leena aj jej rodina sú kresťania, ale za jedenie hovädzieho alebo zabitie kravy sa ide v Nepále do väzenia (teda ak vám na to niekto príde). A tak jej prvé jedlo v Európe bolo kravské mäso prvýkrát v živote. Ani sám by som to lepšie nevymyslel.
Nasledovala konverzácia s rodinou, ktorá sa k babke postupne nahrnula. Neviem či je to tak len v našej rodine, ale u nás sa na zahraničnú návštevu vždy hovorí výhradne po Slovensky, hoci daný človek nevie po Slovensky ani ceknúť. Jej meno bolo automaticky zmenené na Lena a jej odpoveďou bol len úsmev. Keď som sa snažil oponovať, že by sa to malo vyslovovať ako Lína, bol som umlčaný...figu Lína...Lena je a hotovo. Po prvej rodinnej návšteve nasledovala cesta domov, keďže sme nespali už vyše 40-tich hodín.
Počas cesty domov sme išli po diaľnici a ja som prvýkrát po roku išiel v aute rýchlosťou viac ako 50km za hodinu. Už keď idem v Nepále 50tkou, tak mám smrť v očiach a Leena na mňa spoza chrbta kričí: „Slow down, slow down!!!“ Leena samozrejme, išla v aute viac ako 50-tkou prvýkrát v živote. Počas cesty sme obaja otca opakovane prosili, aby šiel pomalšie. Obaja sme si totiž predstavovali ako nám vbehne do cesty krava, pes, dieťa, motorka, autobus a čo sa s nami stane v podobnej rýchlosti. Jednoducho súčasť kultúrneho šoku.
V Nových Zámkoch bola v tom čase kosa, hoci bol len október. Alebo bola kosa len Leene? Každopádne jedna z prvých Leeniných otázok bola či je tu stále tak zima. „Určite nie drahá, ale tebe je zima keď je teplota nižšie ako 20stupňov a dávaš si tretí sveter.“ Odvetil som.
Druhá otázka, ktorú som nečakal bola: „Kde sú v tejto krajine všetci ľudia?“ A až vtedy som si aj ja uvedomil, aký veľký rozdiel je medzi ulicami Káthmandu, kde nie je možné, aby bola ulica prázdna a často to vyzerá takto:
Neskôr mi Leena opisovala, ako si myslela, že ľudia skoro nikdy nevychádzajú von a ostávajú len vnútri. Alebo tu skoro nikto nežije?!? Tiež sa sťažovala, ako boli pre ňu naše mestá a hlavne naše susedstvo až príliš tiché. Prvé noci nevedela kvôli tomu tichu poriadne spať a cítila sa nesvoja.
A aby toho nebolo príliš veľa, pokračovanie nabudúce.
Viac informácií o nás môžete nájsť na našej facebookovej stránke (pre otvorenie kliknite na obrázok):
