Leenina mama, ktorá je už 9 rokov v Izraeli (inak by jej dcéry nemohli študovať a nemali kde bývať a tak...) má kamarátku, ktorá je z Nepálu a tiež pracuje už roky v Izraeli a tá má detský domov. A nakoľko majú kopu miestností, tak by som u nich mohol pár týždňov ostať. V podstate mi hľadali nejaké lacné ubytovanie (najlepšie zadarmo), lebo som nemal skoro žiadne peniaze a takmer posledné som minul na letenku do Nepálu. Leene našťastie môj vtedajší nedostatok nikdy nevadil, ja som z toho bol každý deň vystresovaný.
A tak sme tam jedného dňa vyrazili na skútri a motorke s Leeniným otcom, ktorý chcel skontrolovať či je dom pevný a bez prasklín, pretože by sa o mňa bál a nedovolil by mi tam ostať. Bua (Nepálsky otec) bol pri každom otrase posledné týždne veľmi vystresovaný a bol jeden z tých, ktorý ešte niekoľko týždňov po zemetraseniach (prvom aj druhom) kempovali vonku.
Do detského domova sme teda zavítali prvýkrát pred vyše jedným rokom. Nemá dlhú históriu, pretože vznikol len pred niečo vyše dvoma rokmi. Založil ho miestny manželský pár, ktorí sa stali v mladosti kresťanmi, v ich vlastnom dome. Manžel zostal v Nepále, aby sa staral o ich syna a manželka pracuje dlhé roky v Izraeli (ako milióny iných Nepálcov). Z jej platu a príspevkov iných kresťanov z Izraela postavili tento dom. V podstate sa ani v súčasnosti nejedná o oficiálne uznaný detský domov, ale „shelter“. O jeho uznanie sa snažíme už vyše pol roka, ale nakoľko sme kresťania, tak nám to miestny úradníci nechcú povoliť. Deti na ulici im nevadia, deti v detskom domove o ktorých sa starajú kresťania už áno.
V tom čase býval už vyššie spomenutý otec so synom v jednej izbe. V ostatných izbách bolo 10 detí a traja starší páni, ktorí žili na predtým na ulici, lebo sa o nich nemal kto postarať (v Nepále dôchodky nie sú). Desať detí je minimálny počet pre založenie „shelteru“ v Nepále. V ten deň sme spoznali aj malú Sapnu, o ktorej som písal už v inom článku. Asi málokto si dnes v Európe vie predstaviť, že by mu po dome behalo 10 cudzích detí o ktoré by sa staral a k tomu ešte traja seniori. Ak niekomu krivdím, ospravedlňujem sa. Avšak, ja si to fakt predstaviť neviem, lebo potrebujem mať svoj pokoj.
Prišli sme, vypili čaj, zjedli sušienky, prezreli si celý dom. Bua si ho prezeral veľmi podrobne a pri každej praskline sa pýtal, či ju prezrel „engineer“ (statik, inžinier, architekt? Ktohovie.). Bua sa nakoniec rozhodol, že v detskom domove ostať nemôžem, lebo je nebezpečný (a nemalo zmysel mu protirečiť). Takže som nakoniec skončil niekde úplne inde, ale to nie je podstatné.
Ale v ten deň sa stalo niečo podstatnejšie. V rozhovore s majiteľom sme zistili, že rodina si nemôže dovoliť utratiť na dieťa viac ako 1100 rupií mesačne ( v tom čase 10eur) a netušia z čoho opravia dom, ktorý len pred približne rokom dostavali a stále naň majú požičané. Tak sme sa s Leenou rozhodli, že popri našej službe deťom na ulici, začneme vo voľnom čase (teda, voľnom čase po voľne) navštevovať aj ich a snažiť sa ich podporiť ako budeme vedieť. V tom čase mi jeden slovenský podnikateľ poslal väčší obnos peňazí, aby som podporil obete zemetrasenia, takže sme si ich mohli dovoliť podporiť.
A tak sme sa najprv stali podporovateľmi a o niekoľko mesiacov aj partnermi detského domova.
Viac informácií a už aj odkaz na náš web nájdete napravo v mojom profile, alebo kliknite na obrázok:
