Nikdy som si síce na podobné výjavy úplne nezvykol, a ani si nikdy nechcem. Je ale prirodzené, že niektoré veci človeka časom otupia.
Na jednej z najrušnejších štvrtí Káthmandu, ktorá sa nazýva Dilli Bazaar, sedí dieťa. Malý chlapec. Neviem koľko môže mať rokov. Ako to ale zistiť, lebo keď sa ho aj spýtame ,len zakrúti hlavou zľava doprava. S manželkou odhadujeme jeho vek asi na 4 roky. Sedí na tvrdom kartóne, asi 1x1 meter, v zafúľaných šatách, ktoré vyzerajú akoby ich špinavé už vyrobili. Dve veci sú ale isté, a to, že tieto šaty pri výrobe boli ešte čisté a zaiste sú aj jediné oblečenie, ktoré chlapec má.
Pred ním je položená malá plastová miska a v nej hodené nejaké rupie. Kto ich tam ale hodil? Veď každý koho na ulici vidím len dieťa obchádza. Akoby nevedomky. Keby aspoň odvracali zrak, hneď by som sa cítil lepšie, lebo by ho aspoň registrovali, že na tej ulici sedí, že existuje a tento pohľad by im vadil.
Neďaleko od neho, ani nie dvadsať krokov, policajt kontroluje či sú skútre a ostatné motorky správne zaparkované. Je ich toľko, že skoro úplne zapratali celú cestu. Niekedy, keď sa okolo nich snaží prejsť nejaké väčšie auto vodič musí vystúpiť a motorky posunúť, aby sa mohol pohnúť ďalej.
Manželka sa rozpráva s malým chlapčekom a dáva mu čistú vodu, žemľu a ošetruje odreniny na jeho tele. Ja sa zatiaľ pozerám dookola a sledujem či niektorý z členov gangu, ktorí nás sledujú z diaľky a chlapca „vlastnia“, sa k nám nerozbehne a nezačne vykrikovať, že prečo chlapcovi nedáme pokoj. Väčšinou im totiž „kazíme biznis“.
Tentoraz ale prichádza ponaučenie o tom ako to v Nepále chodí z úplne iného zdroja. Pán policajt, ktorého doteraz zaujímali len parkujúce motorky, sa k nám vybral svižným krokom. Rázne si pýta moje papiere a zaujíma sa o to, kto sme a čo tam chceme. „Prečo nenecháte toho chlapca na pokoji?“, pýta sa. Ja len neveriacky krútiac hlavou kladiem protiotázku: „A prečo Vás ten chlapec až doteraz očividne vôbec nezaujímal?“. Policajt len odvetí: „Je to jeho karma, nechajte ho a choďte preč!“, kričí na nás.
Ignorujúc policajta, ktorý to po čase aj tak vzdal, sme dokončili už teraz spoločne rozhovor s chlapcom a uistili ho, že zajtra prídeme znovu.
Na druhý deň sme sa s Leenou ponáhľali hneď po jej škole spoločne na miesto, kde sme chlapca včera videli. Chlapček tam už nebol. Nikdy viac.
Ak by ste mali záujem o viac informácií, kliknite na obrázok nižšie:
Alebo tiež môžete navštíviť našu stránku na: http://www.hopeforkidsnepal.org
