Práve takýchto detí je tu v Kathmandu niekoľko tisíc a každoročne pribúdajú nové. Spoločne sa nazývajú "streetchildren" (deti ulice). A práve oni a prevencia toho aby sa ďalšie deti dostali do podobnej situácie tu v Nepále sú s manželkou našou cieľovou skupinou na ulici a v detskom domove v ktorom sme partnermi.
Väčšinou zdieľajú tie isté príbehy. Ich matka zomrela, otec sa znovu oženil a oni skončili v dome ako otroci. Pripomína vám to príbeh o popoluške? No, tu je to krutá realita, nie len rozprávka. Alebo im pre istotu umreli obaja rodičia a oni skončili u niektorého z príbuzných na dedine. Školy nieto, jedla nieto a tak sa rozhodli ísť hľadať šťastie do Kathmandu alebo Pokhary. Ale väčšinou to je Kathmandu.
V Kathmandu ich ale nič dobré nečaká. Miestne gangy si ich rozdelia, niektoré zmrzačia, aby od turistov vyžobrali viac. Iné deti, hlavne dievčatá, ale aj chlapcov predajú do sexuálneho otroctva väčšinou do Indie. Zvrhlé chúťky človeka totiž nepoznajú hraníc. Tieto deti spoznáte v uliciach Kathmandu jednoducho. Sú špinavé, pod 6 rokov sa váľajú niekde na ulici s miskou neďaleko do ktorej hlavne turisti hádžu rupie alebo nesú veľké vrece. Hoci je pravda, že som stretol aj 5ročné dievčatko s vrecom cez plece.
Tak sme jedného dňa s manželkou, keď sme rozdávali miestnym deťom na ulici jedlo z vlastných obmedzených zdrojov stretli aj troch bratov. Ale ich osud bol trochu iný keďže mali jedného rodiča - matku, ktorá ich ale posielala do ulíc Kathmandu, aby zbierali odpadky, ktoré ona potom speňažila. Denne tak zarobili zbieraním papiera, plastov, asi 100 nepálskych rupií. (v tom čase cca 1 euro, dnes 85 centov) Pri pohľade na nich mi vždy napadlo ako by nebolo možné, aby sa niečo podobné dialo v našich "civilizovaných" krajinách na západe. Oni a kopa ďalších mali len to nešťastie, že sa narodili práve tu. Žiadnu inú vinu neniesli. Osobne som vždy veľmi vďačný, keď niektoré z týchto detí stretnem na svojich "pochôdzkach" za to, že som sa narodil tam, kde som sa narodil. To jediné ma od nich odlišuje, lebo ak by som sa narodil tam, kde oni...neskončil by som o nič lepšie.
Spomínaní traja bratia boli v tom čase cca rok a pol na ulici. Narodili sa v jednej z odľahlých dedín Nepálu, akých sú tu stovky, ba tisíce. Ak chcete zájsť do jednej z nich, musíte sa vydať na niekoľkodennú prechádzku po horách. Pri prvom kontakte s nami boli ako každé iné dieťa vyrastajúce na ulici veľmi drzí, drankajúci peniaze. Po čase pochopili, že peniaze nedostanú a boli prekvapení, že sa o nich s manželkou zaujímame. Manželka je z kasty brahminov a to má na podobné deti väčšinou veľký vplyv a nechápu prečo sa s nimi "kuire" (beloch) a "brahminka" chcú rozprávať ako s rovnými a dávajú im jedlo. Po čase zmäknú a my vidíme, že tieto ešte nie sú závislé na lepidle. (všetky deti na ulici časom začnú fetovať lepidlo) Nakoniec sú aj vďačné, že sa s nami môžu porozprávať a javíme o nich úprimný záujem. V ten deň sme asi jediní, kto sa ich nesnaží odohnať.
A tak sa porozprávame, navzájom sa na seba usmejeme, dáme im niečo na jedenie a dohodneme sa, že zajtra sa stretneme na tom istom mieste, cca v tom istom čase. Na druhý deň ich musíme čakať cca dve hodiny, lebo deti predsa hodinky nemajú. Ale čakáme radi.
Na druhý deň nás chlapci zavedú do ich "štvrte". Cesta tam vedie cez úzke uličky, kde len veľmi ťažko preniká aspoň trochu svetla. Sprvoti mám na mysli či nás nevedú do nejakej pasce, aby nás niekto z ich gangu okradol. Nemôžete sa čudovať, keď všade naokolo leží nejaký drogovo závislí, deti fetujúce lepidlo, špina atď. Do podobných miest si ale aj tak nikdy neberiem nič cenné a pri sebe mám maximálne pár eur. Časom sa na nás nalepia dve dievčatká (5 a 6) s vrecami cez plece a o chvíľu zas nejakí chlapci. Nakoniec skončíme na veľmi malom nádvorí uprostred vysokých domov, kde leží na zemi a hrá sa v okolí cca 20 detí. Napadne mi: Pane, ale veď ja nemám dosť banánov a žemlí.
A tak sa s deťmi rozprávame, dáme im jedlo čo máme a odháňame tínedžerov s lepidlami v rukách, aby im nezobrali to čo sme im práve dali. A čakáme pokiaľ sa deti nenajedia, aspoň trochu.
Pri odchode sa s manželkou skoro rozplačeme, že im nevieme pomôcť viac. V tom čase sme žili z cca 150 dolárov mesačne a bývali v jednej izbe u manželkiných rodičov. Ešte nejaký čas sa deťom venujeme a nosíme im jedlo, ošetrujeme rany, až jedného dňa sa stratia. Pravdepodobne začali susedom vadiť a tí ich odohnali. Alebo sa len niekam premiestnili. Pýtali sme sa, nikto nevedel kam odišli. V tom čase si uvedomujeme, aké potrebné by bolo založenie detského domova, aby sme im mohli dať viac opatery a lásky. Ale...to v tomto čase ostáva snom budúcnosti.
Dnes cca jeden rok neskôr, sme partnermi v jednom z detských domovov tu v Kathmandu, kde sa snažíme priviesť deti z dedín, ktoré sú v riziku toho, že by sa dostali na ulicu. Sú siroty alebo sa o ne príbuzný nevládzu starať. V súčasnosti máme 12detí. Nie je to veľa, ale je to 12 detí, ktoré majú pravidelnú stravu, možnosť chodiť do školy, zdravotnú starostlivosť a lásku. A nemusia žiť na ulici.
Buďme vďačný, že sme sa narodili v Európe, na Slovensku.
Ak by ste sa radi o nás radi dozvedeli viac, kliknite na obrázok nižšie.
