Odvtedy mám veľký rešpekt pred ihlami, striekačkami a podobnými, s týmto úkonom spätými, nástrojmi. Roky sa mi všemožne darilo vyhýbať odberu krvi. Ale raz to prísť muselo...
A veru prišlo to. List. Predvolanie... Oni chcú brať!!! KRV!!! MNE!!! Skoro som sa zložil. "Tak tomuto sa už nevyhnem", hovorím si, hľadiac na paragrafy, ktoré popisujú, čo bude nasledovať, ak odber odmietnem... Bude to presne o týždeň. Do kelu. Do paže. Do mače. Do /pííp/...
A už to začalo. Kadiaľ chodím, tadiaľ sa trasiem, som bledý, nejem, nepijem, neučím sa, nechodím von, nerozprávam, ne...stále iba myslím na to, čo príde...a bojím sa, že situácia spred rokov sa zopakuje.
Mal som veľké šťastie, že som práve vtedy pracoval v škole na práci zameranej na muzikoterapiu... Obrovské šťastie. Keď som sa dočítal o klinikách, kde sa pri operáciách a rôznych iných zákrokoch bežne používa hudba ako upokojujúci prostriedok, rozhodol som sa, (v rámci vedeckého výskumu:-), vyskúšať to aj na sebe. A tak som sa k doktorke na odber dotrepal s kartou v jednej roztrasenej ruke a discmanom v druhej ruke (tiež roztrasenej). Premýšľam. Budem sa správať ako muž alebo radšej ujdem? Neušiel som, ale ani ako muž som sa zrovna necítil, keď som začal doktorke vysvetľovať, čo chcem.
Ja: Prosssssím Vás, ja by som...nóóó...viete...jáááá...veď...a takto...(približne som opísal svoju situáciu)
Dr: Akoooo??!
Ja: Nóóó, veď len...a potom...
Dr: ???????
Našťastie sa do rozhovoru priplietla sestrička a situáciu zachránila: "Rob si čo chceš, hlavne sa mi tu neopováž odpadnúť!!" Vydýchol som si a snažil som sa neopovážiť... Odpadnúť, samozrejme... (No mohol som si to dovoliť, keď mi to zakázala?)
Sestrička sa začína pripravovať a ja tiež. Pripravujem sa, ako sa budem dvíhať z podlahy. Radšej si sadnem a pustím CD. Mike Oldfield - The song of the rising sun.
Zrazu som na opustenom ostrove na pláži s mojou milovanou, slniečko práve vychádza, špliechame na seba vodu a...niečo zacítim..."To už akože začala?" Hmm...neviem, ale neodvážim sa tým smerom pozrieť...radšej sa venujem príjemnejším veciam...tým na pláži:)
A vtom len sestrička kričí: "Uuuuž si to moooooožeš dať doleeee!! Heeeej...nieže mi tu odpadneeeeš!!!" Vysmiaty pozerám okolo seba...wow, to bolo dobré...ani to tak veľmi nebolelo...škoda len, že ma ešte chvíľku nenechala na tej pláži...
No a odvtedy vždy chodím k lekárovi s discmanom v jednej a kartou v druhej ruke. Niekedy roztrasenej a niekedy aj nie...
"Muzikálnosť je praveká ľudská schopnosť. Bez hudby by sme sa možno nikdy nestali ľuďmi." Ian Cross
