Mama mu trocha prekvapene začala dačo vysvetľovať, ja som to už bohužiaľ nepočul. Škoda, možno by som sa bol dačo nové dozvedel...Aby to potom nedopadlo tak, ako v tom vtipe:"Ocko, odkiaľ sa vlastne berú malé deti?" pýta sa Ferko. "Ale, synček, tie predsa nosí bocian," odvetí otec."A odkiaľ sa vzala moja sestrička?" vyzvedá chlapec ďalej."Aj tú predsa priniesol bocian." "Bože, ocko," zhrozí sa Ferko, "ty si ale hlúpy, veď máš takú krásnu ženu a šukáš vtáka!"Ja som si nikdy nemyslel, že deti nosí bocian. A mama mi to ani nikdy nevravela. Vždy som vedel, že to má niečo spoločné s ňou. Nevedel som síce čo, ale tým viac ma to k nej priťahovalo, lebo som si uvedomoval, že moja existencia s ňou nejako súvisí. Možno keby mi povedala, že som "od bociana", neboli by sme si takí blízky. Veď nie som jej. Som bocianov. No povedzte, čo je krajšie. Myslieť si, že Vás tu nechal nejaký bocian, ktorý potom odletel dakde do teplých krajín alebo že žijete vďaka svojej mame...
