ÚVOD
Toto naozaj nie je snaha dehonestovať matky, ale poukázať na častú chybu, ktorej vylepšenie má obrovský dosah na našu spoločnosť. Vieme, že materstvo je obrovská zodpovednosť, ktorá môže priniesť nebo ale môže priniesť aj peklo.
Niečo podobné, ale oveľa menej závažné, je mať všetky peniaze sveta, alebo vládnuť všetkým krajinám sveta: Je možné z takejto zodpovednosti urobiť veľmi veľa dobrého ale je možné z takejto zodpovednosti urobiť aj veľmi veľa negatívneho.
Preto si myslím, že každé prispenie k tejto téme je dôležité. Uvedomujem si obrovské obete matiek, ako napr. neustály prerušovaný spánok, obmedzený pohyb, a pod. Ale napriek tomu je toho veľa čo sa dá vylepšiť. Tento článok je zameraný len na časť z toho.
VŠETKO JE TO O LÁSKE
Samozrejme tak ako vždy, všetko je len o láske, pretože láska je podstata všetkého okolo. Takže by stačilo napísať: Matky by mali cítiť lásku tak často a tak intenzívne ako je to len možné. A ľudia v spoločnosti vychovaní takýmito matkami by boli super. A tu by som mohol ukončiť tento článok.
Lenže chápanie/cítenie toho čo je skutočná láska [2,3], sa líši od človeka k človeku, preto je potrebné písať ďalej.
Podstatné je nepovažovať dieťa za svoje vlastníctvo. Za svoje vlastníctvo môžeme považovať veci (aj keď aj tie máme iba požičané najdlhšie na dobu života svojho tela) ale nie ľudí. Aj medzi rodičmi, ak jeden partner považuje druhého za svoje vlastníctvo, vzniká utrpenie.
Ak to mám zveličiť a parafrázovať, tak niektoré matky si hovoria: “Svoje dieťa som vynosila, porodila, a vychovala. Malo by ma teda poslúchať, robiť mi radosť a počas mojej staroby by mi malo pomáhať.”
Toto je však sebecký pohľad na vec, vypočítavosť. To že to nie je správny pohľad na vec vyplýva priamo zo skúseností: Ak sa matka neustálou snahou snaží riadiť život dieťaťa podľa jej predstáv, to dieťa potom trpí. V podstate má aj obmedzený psychologický vývoj pretože sa menej učí na svojich chybách a na svojich skúsenostiach. A ak tprí dieťa, trpí aj samotná matka.
Na zbavenie sa tejto predstavy vlastníctva dieťaťa si stačí uvedomiť, že telo a myseľ dieťaťa sa v tele matky vytvára a matka o tom takmer ani nevie, všíma si len nejaké vonkajšie prejavy, nejaké závažie v brušnej časti, zvýženú potrebu jesť, obmedzenie pohybu, zvýšený nápor na svaly, kosti a kĺby, prípadne iné fyzické bolesti.
Ale vôbec svojou mysľou neriadi vytváranie tela a mysle dieťaťa. Ľudská myseľ nedokáže ani len poskladať rohlík z kopy strúhanky, nie to ešte živú bytosť z hromady molekúl, ktoré matka príjma potravou a dýcha zo vzduchu.
Ten proces v tele matky je pre myseľ nepredsaviteľne zložitý a myseľ matky nemá šancu ho ani len nejako sledovať, všetko to spájanie molekúl, presne určeným spôsobom… Takže vývin dieťaťa v tele matky sa deje tak, že matka je len priestor na tento, z pohľadu mysle neskutočne zložitý proces. Telo a myseľ matky je pri tomto procese len svedkom a sprostredkovateľom. Ona to dieťa ‘nezostrojila’ ani len náhodou. Ono prišlo skrz ňu.
Pokiaľ ide o ‘dlh’ dieťaťa svojej matke za svoju existenciu: Povedzme si úprimne, rodičia aj tak často majú deti pre svoje vlastné pozitíva, výhodnejšie postavenie v spoločnosti, množstvo radosti, menej samoty,…, prípadne snaha mať niekoho kto sa o nich v starobe postará, a ani nie tak pre to dieťa samotné, o ktorom vopred takmer nič nevedia. Ťažko sa niečo robí pre niekoho kto ešte ani neexistuje (vo svojej forme).
Navyše, dieťaťu by ani nevadilo ak by nebolo počaté, pretože potom by ani neexistovala myseľ v ktorej by tie myšlienky vznikli. Dieťaťu vadí ak by stratilo existenciu tela a mysle až potom, keď to telo a myseľ už má. Ak by jeho telo a myseľ nitko nepočal, nebolo by potom toho čomu by to vadilo. Je teda normálne, a múdre, považovať dieťa sa rovnocenného partnera, nie za svojho menejcenného dlžníka.
S malym dieťaťom by sa teda malo zaobchádzať s veľkým rešpektom, je to akoby matkin veľmi vážený hosť. Mnohé si hovoria: “Ale v Biblii je napísané: Cti otca svojho a matku svoju”.
Lenže je tam aj napísané “Miluj blížneho svojho ako seba samého.” Teda matka nie je v nadradenom stave k dieťaťu. Ak sa cíti nad ním nadradená, nie je to pravá láska, ktorú k nemu cítí.
Ak sa má materstvo vylepšovať, matky nemôžu všetko opakovať podľa svojich vlastných matiek. Aspoň niečo musia vylepšiť, teda urobiť inak. Často totiž robia matky chyby podvedome, opakovaním chýb ich vlastných matiek.
Počas tehotenstva by matka nielen nemala piť alkohol a brať drogy typu cigarety a pod. Podstatné je aby počas tých deviatiach mesiacoch ani necítila negatívne pocity (všetka negativita je príčinou nejakého druhu strachu [4]).
Každá takáto negativita sa totiž prenáša cez rôzne napätie, vibrácie, a pod. priamo do dieťaťa v maternici. Dieťa v maternici cíti hociaký hnev alebo strach matky.
Matka si musí aspoň tých deväť mesiacov odpustiť hociaký hnev, strach a pod, aj keby ju to dočasne stálo stratu rešpektu v spoločnosti. To je tá veľká zodpovednosť, ktorá sa však neskôr veľmi vyplatí. Ak by sa z jej dieťaťa stal nový Buddha, matka samotná by bola ako v nebi. Oplatí sa teda priniesť pre dieťa obete.
Väčšinou to však obete vôbec nie sú, len sa tak zdajú. Ak matka počas deviatich mesiach prevažne medituje, odmieta negativitu a pod., veľmi ju to naopak spirituálne posunie vpred. Ona sama sa porodením dieťaťa može narodiť do novej, uvedomelejšej, bytosti. Manželia vedia, ako sa žena zmení, keď sa stane matkou.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že matka nemôže dieťa ani zanedbávať, ale ani byť prehnane nervózna, vystresovaná, ak nechce aby jej dieťa potom trpelo. Prehnaná starostlivosť tiež nie je dobrá starostlivosť a je odvodená buď zo strachu alebo zo snahy manipulovať dieťaťom. O tom pojednáva aj článok [5].
K tomu aby nebola prehnane vystresovaná, si pomáha uvedomiť, že dieťa sa v prevažnej miere vyvíja samo a prísun potravy, tepla, a vzdelania mu v prípade potreby môže poskytnúť aj otec. Ak má matka o dieťa zbytočný strach, ten strach je zbytočné negatívum, ktoré dieťaťu veľmi škodí.
Matka má dieťa ľúbiť, radiť mu a pomáhať mu, ale nie nútiť ho konať a myslieť tak ako chce ona. Ak mú dá tento priestor a slobodu, môže z dieťaťa vyrásť nádherná bytosť. Ak ho naopak bude chcieť ovládať a stale bude naňho tlačiť aby sa správal a myslel tak ako chce ona, spôsobí to medzi nimi urpenie, veľa utrpenia.
Niektoré si asi hovoria “Ale ja mu chcem len dobre”. Vie však čo je dobré pre to dieťa? Za prvé, názor makty nemusí byť najlepší na svete a je aj možné že to dieťa urobí lepšie ak si urobí po svojom. Po druhé, ako vyplýva z [5], je dobré ak sa dieťa naučí pod dozorom rodičov učiť sa z chýb, a ak zažije aj trochu “zimy a chladu”.
Dieťa sa potrebuje naučiť riešiť svoje problémy samo. Pre matku, ktorá si neuvedomuje podstatu pravej lásky, je osamostatňovanie sa dieťaťa jeho vzďaľovanie sa od nej. Opak je však pravdou. Štastné dieťa, ktoré sa naučí bez strachu samo orientovať vo svete okolo seba má potom oveľa lepší vzťah s matkou ako to, ktoré je nútené takmer vždy riadiť sa podľa názorov matky.
O slobode dávanej dieťaťu sa píše aj v súvislosti s najznámejším človekom Európy, Ameriky, a Austrálie [6, Lukes 2, 41-50]: Keď sa Ježiš iba ako 12. ročný vracial z festivalu, kde putoval v karaváne, rodičia pri ceste domov ani nezbadali že zostal v Jeruzaleme.
Nemali ho teda stále pod dohľadom (predstavte si dnešnú matku, ktorá cestuje s dvanásťročným synom, nemajú mobilný telefón, a pri cestovaní domov sa syn ani v noci neobjaví).
A ešte aj keď ho po troch dňoch už prestrašený našli, Ježiš im pokojne odpovedal, “Prečo ste ma hľadali? Neviete, že musím byť pri záležitostiach svojho otca?”. Otcom myslel svoju pravú podstatu, teda lásku. A znamená to teda, že on sa musí v prvom rade venovať svojmu vnútru, svojej pravej podstate, meditovať, uvedomovať si svoju pravú podstatu, teda lásku. To je prvoradé a na to musí mať slobodu. Nemôže byť stále len v blízkosti svojej matky.
Malé dieťatko je v začiatkoch prinútené matku vo všetkom poslúchať, je veľmi zraniteľné. Ak by neposlúchlo, mohlo by zahynúť, pretože je na matke takmer úplne závislé. Často teda poslúcha, ale jeho nespokojnosť a utrpenie vnútri rastie, a matku môže mať takto stále menej rád.
Navyše, syn podvedome hľadá obraz svojej matky aj vo svojich partnerkách a dcéry podvedome hľadajú obraz svojho otca medzi chlapmi [7]. A výraznejšie sa jedná o psychologický obraz ako o fyzický. Ak napr. raz syn nemá rád svoju matku, ktorá bola dlhý čas jeho jediný obraz ženy, je veľmi pravdepodobné že nebude mať rád ani svoju partnerku, v ktorej totiž bude podvedome vidieť svoju matku.
Taktiež chlapi, ktorí sa boja žien sa báli svojich matiek. Muž pod papučou manželky mal proste veľmi silnú matku a v manželstve si podvedome premieta matku na svoju manželku. Ak dieťa totiž nevyrastá v komunite, ale len medzi jednou matkou a otcom, vytvorí si podvedomý obraz ženy len podľa jednej matky.
Len človek, ktorý si uvedomí že takýto obraz matky alebo otca má v podvedomí a že ho v dospelosti podvedome hľadá, ho môže vedome zmeniť (ak to uzná za vhodné) a byť šťastný aj s partnerom, ktorý sa na matku či otca vôbec nepodobajú.
Je veľmi dobré, ak malé dieťa niekto vodí do Prírody a necháva ho tráviť čas so zvieratami, rastlinami a inými živými bytosťmi. Tým sa dieťa okremi ných pozitív učí dôležitú lekciu, že lásku môže cítiť nielen pri žene alebo mužovi, ale aj pri iných živých bytostiach, učí sa že láska je všade a nie je závislá na zvolení inej osoby. (Čim viac zachovalá Príroda, teda čím väčšiu biodiverzitu tá Príroda má, tým väčšiu koncentráciu lásky tam to dieťa môže cítiť.)
Dieťa sa od rodičov často naučí aj byť nespravodlivé. Ak ho matka núti vo všetkom ju poslúchať, a vždy byť na jej strane, tak raz takmer isto nastane situácia, že matka bude mať spor s iným človekom, napr. s inou ženou ale samotná matka sa bude v tom spore mýliť. To dieťa to vtedy často cíti, že jeho matka sa mýli a tá druhá žena má pravdu, ale je nútené podporiť matku, učí sa teda neférovosti.
ZÁVER:
Teraz je snáď trochu jasnejšie, čo znamená keď matka cíti nepodmienečnú lásku k svojmu dieťaťu, keď ho ľúbi čisto z potešenia toho pocitu lásky, keď pomáha dieťaťu rásť čisto z potešenia vidieť ho rásť.
Otcovia majú v tomto tiež veľkú zodpovednosť ale menšiu ako matky. Predsa len to dieťa žije deväť mesiacov priamo v tele matky, to prepojenie je teda väčšie. Nehovoriac o tom, že aj po narodení často strávi dieťa viac času s matkou ako s otcom.
Celý ten článok je napísaný v dobrom úmysle poukázať na chyby, ktoré si niektorí nemusia uvedomovať. Sú to chyby vyskutujúce sa nielen v Európe, ale snáď vo všetkých krajinách. Ja si tieto chyby uvedomujem, ale netvrdím, že pri iných veciach to nemusí byť naopak. Niektoré chyby si zase nemusím uvedomovať ja a iní áno.
PS: Z tohto článku nevyplýva, že tie chyby sa nutne týkajú mojej mamy. Poznám veľmi veľa matiek, a viem aj o materstve v iných štátoch a kontinentoch Zeme, mohol som teda písať čisto o iných matkách.
Poznámka: Ak si chce chlap aspoň maličko uvedomiť čo sa stane so ženou keď sa stane matkou, a aký vzťah je medzi matkou a dieťaťom, ak chce získať aspoň záblesk toho čo cíti matka k dieťaťu, môže vytvoriť niečo kreatívne. Napr. napísať nádhernú báseň, alebo zkomponovať nádhernú pieseň. Bude to preňho akoby porodil niečo pekné, bude sa cítiť štastný, hoci to bola len báseň či pieseň.
ZDROJE:
[1] Úvodná fotografia: Dostupné na https://www.indiancurrents.org/article-mother-most-beautiful-word-on-lips-dr-pauly-mathew-muricken-1175.php [19.10.2023]
[2] Peter Ondáč (2023) O láske: 1.časť. Dostupné na https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-laske-1-cast
[3] Peter Ondáč (2023) O láske: 2.časť. Dostupné na https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-laske-2-cast
[4] Peter Ondáč (2023) O strachu. Dostupné na https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/o-strachu
[5] Peter Ondáč, Čo všetko vysvetľuje Príbeh Strateného Syna. Dostupné na: https://blog.sme.sk/peterondac/spolocnost/co-vsetko-vysvetluje-pribeh-strateneho-syna
[6] The new testament. Dostupné na: http://www.faithfulbible.com/FaithfulNT.pdf [11.7.2023]
[7] Psychology: Parental link found in attraction. Dostupné na: https://www.theguardian.com/science/2008/sep/03/psychology.humanbehaviour
