Rudo bol jedným z tých „typických“ mužov, ktorých po svete behá dosť veľa. Veľmi skoro sa oženil, vzal si prvú lásku a čoskoro sa im narodili deti. Okrem práce sa venoval už len svojím koníčkom. Bol vášnivým futbalistom a kamaráti na neho nikdy dlho nečakali. Aj krčmu pravidelne navštevoval a pri tom všetkom ešte aj pekným, mladým slečinkám dvoril. Toto všetko pozdvihovalo jeho sebavedomie a bol so svojím životom spokojný. A zatiaľ jeho žena, tiež zamestnaná, si voľné chvíle krátila domácimi povinnosťami. Venovala sa tiež svojim „hobby“. Tu ide o celkom banálne veci, bez ktorých nefunguje rodina a ktoré každý z nás dobre pozná: nákup, varenie, upratovanie, výchova detí, záhradka a pod. Žena ho chcela zmeniť, chcela aby sa viac venoval rodine, ale po mnohých, márnych pokusoch to napokon vzdala a zmierila sa s osudom.
Preletelo zopár rokov, a ako ináč, lebo život je zmena a vždy prináša so sebou nové a nečakané „prekvapká“. Nuž, prihodilo sa, že sa Rudova manželka zoznámila s jedným mužom, ktorý bol INÝ ako manžel. Ba dalo by sa povedať pravý opak! Prešlo pár týždňov a vzplanula medzi nimi láska, ktorej sa po čase už nedalo uniknúť.
Rudo vedel o manželkinom pomere, ale nijako mu to neprekážalo. Veď, napokon, kto by už len jej ženu chcel? – pomyslel si občas povýšenecky. Po čase sa však manželka odsťahovala, a o pár týždňov sa prihodilo, že si Rudo, od poštára prevzal doporučený list zo súdu s oznamom o prvom sedení ohľadne rozvodu. Keď si list prečítal, neveril vlastným očiam. Ale po tom, ako si zvážil situáciu, zamieril rovno k pivnici. Dal si pár pohárov dobrého domáceho vína a napokon stratil kontrolu nad sebou a vzduchovkou sa strelil do hlavy.
V okresnej nemocnici ho lekári len horko-ťažko prinavrátili k životu, prebrali ho zo stavu tzv. „klinickej smrti“. Život mu zachránili, ale zrak nie. 32 ročný Rudo zostal celkom slepým. Po prepustení z oddelenia bol poslaný na rehabilitáciu do Levoče, kde ho naučili žiť so slepotou a vyučil sa tam aj za maséra.
S manželkou sa medzičasom predsa len rozviedli a rodina sa rozpadla.
Rudo sa veľmi zmenil a stále sa mení. Keď som sa ho spýtala na dôvod zmeny, zamyslel sa a zvážnel. Potom mi prezradil, že si dojmy z tzv. klinickej smrti dobre pamätá. Povedal: „Čo som zažil, slovami nemožno opísať!“
A odvtedy nosí zo sebou svätý ruženec a pravidelne sa ho modlí,...
