Moja Mamička je jednou z tých najlepších. Mala som byť anjelom, ale mami ma nepustila a radšej sa podrobila všelijakým lekárskym manévrom a mesiace pobudla v nemocnici, len aby si ma mohla pritúliť k sebe. Potom týždne bdela nad mojou postieľkou, až ma napokon zverila do rúk odborníkov - lekárov. Keď som mala rok aj pól a ešte som nechodila, rodičia ponavštevovali kliniky avšak nik nevedel určiť, čo tomu na výzor celkom zdravému dieťaťu môže byť, z čoho má tie hrozné kŕče. Nik nemyslel na „maličkosť“ - vo vzduchu sa poletujúce, voľným okom neviditeľné drobné čiastočky vírusu, ktorý je zodpovedný za chorobu DMO (detská mozgová obrna). Koľko mojich rovesníkov pretrpelo to isté ako ja a koľko je ich, ktorých táto choroba poznačila na celý život a dôsledky nesú dodnes. Nuž a s nimi trpeli aj rodičia. Hlavne tie naše mamičky majú tú zvláštnu schopnosť, že problémy – choroby dieťaťa ich trápia oveľa viac ako vlastné. Ale nielen to. Oni po celý život striehnu či ten ich potomok, má čo jesť a či sa vhodne oblieka do toho sychravého počasia. Vždy sa im stiahne pri srdci, keď dieťa chce ísť preč, lebo mieni študovať ďaleko od domova a uvidia ho len občas. Potom dieťa vyletí z domu. Áno! Z domu možno naozaj vyletí ale z dohľadu matky nikdy. Lebo matka bdie. Bdie nad dieťaťom a potom nad vnúčencami a necíti únavu tela, keď treba navariť obľúbené jedlo a s blaženým úsmevom hľadí na deti, ktoré sa pohádali o posledné sústo. Takéto sú naše milé mamičky, mamičky a babičky ktoré nás vychovali a ktorým patrí nielen vo sviatočný deň ale vo všetky dni nášho života naša VĎAKA.
Lež nie každej žene je dopriate aby sa mohla stať matkou. Sú ženy, ktoré by obetovali aj 10 rokov zo svojho života, len aby mohli mať dieťa. A nie je im to dopriate. A potom sú ženy, ktoré majú možnosť stať sa matkou a nemajú o to záujem a pritom nemyslia ani na to, že to dieťa, ktoré im vadí a ktoré nepotrebujú, by prinieslo veľkú radosť do bezdetnej rodiny. Bábätká umierajú v lonách matiek a sú z nich potom „anjelíci“, lebo nedostali tú šancu ktorú sme dostali my. Poďakujme sa našim matkám za všetko dobro. Za tých deväť mesiacov, ktoré sme pobudli v ich lonách. Za každodennú starostlivosť a že boli v momente pri nás, keď sme spadli a udreli si koleno. Že nás miliónkrát utešovali a poutierali všetky naše slzy. Nútili nás do učenia, lebo chceli len naše dobro. A nekúpili si topánky aby nám mohli kúpiť rolák. Mám pokračovať? Načo. Každý sa na tieto maličkosti ešte dobre pamätá...
