Všetko sa začalo ráno. Rodina vstala a po raňajkách sa chystali kto-kam. Deti do školy a on s manželkou do roboty. Dievčatá sa rozprávali medzi sebou o všeličom možnom a ako áno - ako nie, nakoniec sa pohádali. Otec počul hádku ale nerozumel slovám, podišiel teda bližšie a začul: "Áno, je to tak, otec sa zmenil! Je z neho iný človek! Čo myslíš, prečo k nám prestali chodiť známi a priatelia?" Padla facka a s plačom vybehlo mladšie dievča z izby. Nebolo čas overovať si prípad. Bolo treba ísť. Matka deti narýchlo pomerila s tým, že si to večer pekne vysvetlia.
Otcovou hlavou zavírili myšlienky a tak vytušil o čo tu ide. Musel si všetko v kľude premyslieť, ešte skôr než zájde domov. Bolo jasné, že sa dievčatá pohádali kvôli nemu. Lež ktorá z nich mala pravdu? Tá, ktorá facku dávala alebo tá, ktorá ju dostala? – rozmýšľal.
"Bože, prosím ťa, pomôž mi, nech vidím jasno! - povedal si v duchu -. Lebo doteraz som videl len to, čo som chcel vidieť. A chcel som vidieť len svoju prosperujúcu firmu." Zamyslel sa nad dcérinými slovami a musel uznať, že sa veľa nemýlila. Starí - dobrí priatelia k nim, naozaj, akosi prestali chodiť. Ešte aj Jano, jeho najlepší a nerozlučiteľný kamarát s ktorým sa priatelil od nepamäti. Bol to dobrý človek, ba bol i jeho svedomím, lebo vždy, keď sa mu niečo nepáčilo, neúprosne - kriticky zareagoval. A vo väčšine prípadov mal pravdu. Áno, Jano sa nehlásil už dlhé mesiace. A pritom to bol kamarát na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť, s ktorým si predtým toľko rokov rozumeli. Trošku mu aj chýbal ale časom spoznal iných ľudí, získal si nových priateľov lež medzi nimi nik nie je taký úprimný ako bol Ján. Aj to je pravda, že sa už nestýkame so susedmi ako predtým,... Časy sa menia, každý má svoje vlastné starosti. A čo postrach obce Karol? Ktorý väčšinu času trávi vysedávaním po krčmách a žije zo dňa na deň. Predtým denno-denne pýtal od neho cigarety. A teraz? Áno, aj Karol od neho akosi bočí. Ale to si ani nevšimol, až teraz, keď sa nad tým zamyslel.
„Možno bude na vine moja firma. Možno mi závidia úspechy. – pomyslel si. - Ale či je aj vo firme všetko v poriadku?“ Asi áno. Nedávno prepustil svojich dvoch „najlepších“ zamestnancov. Dlhú dobu si myslel že sú spoľahliví, potom boli obvinení z nedbanlivej práce a dokonca i z krádeží. Hoci na druhej strane je pravdou aj to, že sa na ich prácu konkrétne nik nesťažoval po toľké roky a pri inventúrach v sklade nič nechýbalo... Ale, ako je to potom možné? A keď boli obvinení, prečo sa neobhájili? Snáď si mysleli, že obhajobu nepotrebujú?! Že nik nenaletí na reči závistlivých ľudí? Žeby niekoho kryli? Niekoho, kto stojí príliš blízko mňa? Ktovie?! Možno! Áno, len tak si to viem vysvetliť. A tí, ktorých som nanovo prijal? Už mi dali aj darček,... ale prečo? A prečo trúsia po firme nepokojné reči. Ako je to vlastne? Veď práve oni boli udavačmi, to oni obvinili starých pracovníkov z krádeží, to oni chceli nastúpiť na ich miesta. A tak, prečo sú potom teraz nespokojní?
"Komu mám veriť, - zavzdychal -, komu môžem veriť? Kto mi poradí? Čo sa to porobilo behom tých pár rokov?"
Napokon si musel uznať, že čím viac firma prosperovala, tým mal menej času na rodinu, domov chodil už len spať a priateľov celkom zanedbával. Čím viac firma prosperovala, tým si získal viac nových kontaktov, ale nad tým sa nikdy nezamyslel, či títo ľudia sú aj jeho priateľmi.
A teraz, po toľkých uvažovaniach vedel len jedno. Musí zájsť za Jánom, musí s ním hovoriť a všetko ešte raz prebrať. Spoločne určite prídu na riešenie. Ján ho iste pochopí a určite sa mu poteší a nebude sa hnevať že ho toľké mesiace zanedbával.
Z týchto myšlienok ho vytrhlo zvonenie mobilu. Na manželkinu otázku, kde je tak dlho, odpovedal, že musí zájsť za Jánom a nech na neho nečakajú s večerou.
Potom vstal, poriadne sa nadýchol, zamkol dvere a s úsmevom na tvári zamieril rovno k Jánovmu domu.
