Evke zistili chorobu pred pätnástimi rokmi, vtedy chodila do základnej. Najprv ako všetky mladé dievčatá, ani nevedela o čo sa jedná a tak ochorenie nebrala príliš vážne. Cez letné prázdniny chodila do kúpeľov, tam ju dali, ako sa hovorí, trošku dokopy, a tým sa starostlivosť o vlastné zdravie u nej skončilo. Veď bola mladá a ešte toľko vecí vládala urobiť. Potom aj schody v škole jej pomáhali udržiavať si akúsi kondičku. Keď Evka dokončila strednú školu začala pomýšľať na vysokú. Ale ako bude dochádzať? Keď sa jej zle nastupovalo a vystupovalo ako z autobusu, tak aj z vlaku. Musela si priznať, že na vysokú už nemá šance a keď sa s tým zmierila, chcela sa aspoň zamestnať. Ale namiesto zamestnania sa ocitla pred lekárskou posudkovou komisiou. Evka bola uznaná za plne invalidnú a mohla začať ničnerobenie doma. Lež to ničnerobenie nebolo celkom pasívne! Rodičia chodili do práce a mala aj dvoch súrodencov, a tak keď poriadila a navarila, teda, podľa svojich možností, už boli doma chlapci a bolo treba pomôcť s úlohami. Evka sa nikdy nenudila.
Prešlo pár rokov a ona zistila, že sa jej choroba akosi zhoršuje. A tak sa Evka ocitla opäť u neurológa, ktorý jej nič iné nevedel navrhnúť, len francúzske barle. S plačom sa vrátila domov a s predsavzatím, že v živote viac nepôjde k žiadnemu lekárovi. Lež čoskoro opäť išla, lebo si potrebovala vybaviť kúpeľnú liečbu. Po jej skončení sa Evka rozhodla pokračovať v cvičeniach aj doma. Vyskúšala aj jogu a robila rôzne cvičenia (ásany) a pod. Pritom s bratmi chodila i na prechádzky. Lebo teraz už potrebovala doprovod, sama sa už neodvážila nikam ísť. Čo vedela urobiť pred piatimi rokmi, to teraz už nemohla a čím ďalej, tým viac bola odkázaná na pomoc druhých.
A čo barle? Tie boli odložené v garáži a zapadali prachom. Evka ich nechcela ani vidieť. Jedného krásneho dňa však Evka potrebovala zájsť ďalej ako si trúfala a už vedela, že to bez nich nezvládne. Večer požiadala otca, aby jej doniesol barle. Ona ich umyla a pomaly sa zmierovala s myšlienkou, že v budúcnosti ich bude musieť používať. Nikdy však nezabudne na ten deň, keď prvý krát prešla opierajúc sa o barle ulicou. Na tie pohľady ľudí. Jeden zvedavý, druhý súcitný a o treťom sa radšej nezmienim. Lež Evka vedela, že to musí vydržať.
Čas plynie a teraz sa už pohľadom okoloidúcich nevenuje. Vďaka ochotným ľuďom sa dostane aj do budov so schodmi. Má svoj okruh priateľov, vlastne sú to väčšinou priatelia jej bratov, ale na tom ani tak nezáleží, ona sa cíti s nimi dobre a to je to hlavné. Vždy sa nájde medzi nimi niekto, kto jej pomôže, odprevadí. Ako ťažko prijala Evka barle, tak si na ne teraz už zvykla. Evka sa zmierila so svojou chorobou, síce ťažko, ale prijala svoj osud.
Pri týchto myšlienkach došli až k nemocnici, a ako tak čakajú pred ordináciou, Evka opäť myslí na mladého chlapca „s barlou“.
