Áno! Je náramne dobré, že sme rozdielni,... A nielen preto, že takto nevládne NUDA na našej planéte ale hlavne preto, lebo nás ostatní stále vedia niečím prekvapiť. Dobrom i zlom. Pred sebou mám otvorený list a čítam riadky, ktoré sa začínajú takto: „Som navždy pripútaný k invalidnému vozíku. A tiež som nevidiaci. No všímam si veci, ktoré iným nezriedka unikajú.“ Potom pisateľ: Richard píše o tom, že sú krajiny kde je bieda ešte väčšia ako u nás. Ďalej citujem z jeho slov: „Mladý muž, budúci kňaz raz premietal videozáznam zo svojej cesty v Indii, z Kalkaty... V televízií tá bieda vyzerá trochu ináč. Akosi neosobne. Ale keď stretnete človeka, ktorý tam bol a vyrozpráva vám vlastnú skúsenosť, zistíte, že nedostatok je veľmi relatívny pojem. Nemať a „nemať“ je veľký rozdiel.“
Áno, to určite! S tým súhlasím a že prečo vlastne píšem tieto riadky? Nuž, tento nevidiaci vozičkár ma prekvapil, ale nielen on ale aj jeho priatelia, členovia trnavského klubu vozičkárov, ktorí sa poskladali, z toho mála čo majú na zopár základných liekov, ako pomoc chudobným v Indii. Pekná myšlienka a ešte krajšia realita. Dať z toho mála čo máme je podľa mňa dať všetko. Nechcem sa ale zbytočne rozpisovať, len poznamenávam, ako dobre, že na planéte zvanej ZEM žijú aj takíto ľudia. Ľudia z veľkým srdcom. Napokon vynímam z listu jednu-dve vety: „Som rád, že sme to urobili. Snáď tým ľuďom v Kalkate pomôže, že niekomu nie sú celkom ukradnutí... v tomto ľahostajnom, bezohľadnom svete, kde sa hodnota človeka už meria iba výškou konta a hrúbkou peňaženky.“
Ďakujem Richardovi za jeho slová, vždy sa cítim dobre, keď vidím, že sú ľudia ktorí podobne zmýšľajú ako ja,... ako Ty, milý čitateľ,... ako On, ktorý nám podá pomocnú ruku, keď potrebujeme, hoci ho ani nepoznáme... VĎAKA!
