Prečo tak radi dovolenkujeme práve na Balkáne? No, predovšetkým, Balkán ponúka veľkú rôznorodosť - mestá, hory, prírodu, more, jedlo, pitie. A za rozumné ceny. Nie je preplnený turistami (teda väčšinou). Nie je až tak ďaleko. A žijú tam fakt milí ľudia.
Plán je takýto:
deň 1: cesta cez Maďarsko a trochu Chorvátsko do Sarajeva
deň 2: vodopád Skakavac, cesta do Tjentište
deň 3 až 5: národný park Sutjeska
deň 6: cez Mostar do Trebinje
deň 7 až 9: Trebinje
deň 10: cez Čiernu horu do Albánska
deň 11 až 14: more
deň 15: cesta do Severného Kosova
deň 16: ferrata Berim
deň 17: okolo Belehradu a Nového Sadu domov
Vyrážame v tradičnej zostave - štyria ľudia a jeden pes, tradične prvú prázdninovú sobotu ráno. Rovnakou cestou ako minulý rok. Prefičíme okolo Budapešti, pri Moháči schádzame z diaľnice, na ktorú sa opäť napojíme asi po 40 km pri chorvátskom Osijeku. Chorvátsko je od januára tiež v Schengene, narozdiel od vlaňajška na hranici nezastavujeme. Po takmer prázdnej diaľnici pokračujeme až na hranice Bosny a Hercegoviny. Tam už stojíme. Ukážeme občianske (pasy na Balkáne netreba) a opúšťame Európsku úniu. Pár minút na to diaľnica končí. Zastavíme v mestečku Doboj, z bankomatu vyberáme bosnianske marky (cca dve za jedno euro) a kupujeme sim karty. Kvôli internetu. Tie fungujú na celom Balkáne vďaka západobalkánskej roamingovej zóne. Ideme ďalej, kúsok normálnej cesty, kúsok diaľnice a okolo tretej poobede sme v Sarajeve. Chceme sa stretnúť s našimi kamarátmi - rodinou manželkinej spolužiačky, ktorá cez vojnu študovala na Slovensku a teraz robí v Sarajeve lekárku. Centrum Sarajeva už poznáme, dohodneme sa, že zájdeme do Vrela Bosny.
Vrelo Bosne (prameň Bosny) je rozsiahly park na okraji Sarajeva (dá sa tam dostať električkou). Jazierka, kanály, mostíky. Premávajú tam fiakre, nejaká tá reštaurácia. A vyviera tam rieka Bosna. Nie nejak pomaly, úzkym pramienkom. Nie. Z pod zeme vyteká hneď niekoľko metrov široká rieka. Podľa mňa super miesto, ak sa chcete poprechádzať a újsť z centra za letných horúčav. Dali sme kávu, odovzdali suveníry - kartón horaliek - a večer sa presunuli do starého mesta.
Nocľah som zarezervoval cez booking - veľký čistý apartmán v centre. S vlastným parkovaním. Super. To parkovanie malo ale jeden zádrhel. Ako som ráno vycúvaval na hlavnú cestu, zákerne mi z dlažby vyskočil kovový stĺpik a ošúchal nárazník. Skoro nové auto. Grrrr. To budem musieť nejak vyriešiť.
Kým odídeme zo Sarajeva, dáme ešte “túru” k vodopádu Skakavac. K parkovisku vedie z kraja mesta veľmi úzka cesta, dve autá sa majú problém vyhnúť, prejsť ale prejdete. Z parkoviska ide k vodopádu lesný chodník, za hodinu a štvrť to dáte. Cesta nie je nijak náročná, v sandálkach, alebo bielych topánočkách by som to ale neodporúčal (hlavne ak v noci pršalo). Stretli sme pár takto vystrojených Sarajevčanov, tie snehobiele tenisky už asi nevyperú. Vodopád nie je nejak prehnane hlučný, aj keď voda padá z dosť veľkej výšky. Pri zemi sa robí vodná triešť a čo ma zaujalo - silný vietor. V celom lese prakticky bezvetrie a v mieste, kde vodá dopadá na zem, sa tráva a kríky silno ohýbali. Ak ste v Sarajeve a máte čas, Skakavac určite odporúčam. Vrátiť k parkovisku sa dá aj naokolo, my sme si ale vybrali rovnakú cestu, akou sme prišli. Čaká nás ešte cesta do národného parku Sutjeska - 100 km, cca. dve hodiny.
Prvých 80 km je v pohode, taká normálna bosnianska okreska. Zákruty, tunely. Opäť niekoľkokrát prekračujeme hranice Republiky Srbskej (súčasti Bosny a Hercegoviny, nie toho Srbska, odkiaľ pochádza Novak Đoković), výrazne označenú červeno-modro-bielymi zástavami (skoro ako slovenská, len naopak). Posledných 20 km, zhruba od Foče, sa cesta dosť zúžila. Premávka nijak hustá, len plno zákrut. No a miestni jazdia zásadne stredom úzkej cesty. A uhnú sa vždy až na poslednú chvíľu. Asi tak 3 sekundy neskôr, ako by vám bolo milé, keď idete oproti. Niektorí, hlavne kamióny a autobusy, neprejdú kompletne na svoju polovicu vôbec. Párkrát som musel úplne zastaviť, aby okolo mňa prešli. Na tomto úseku cesty som sa necítil úplne komfortne. Fakt ale je, že za celý čas som nevidel jedinú nehodu.
Sutjeska je najstarším národným parkom Bosny a Hercegoviny. Najvyšším vrcholom je Maglić (od slova magla - hmla), vysoký je 2386 m. Maglić je aj najvyšším vrchom Bosny a Hercegoviny. A práve tam sa zajtra vyberieme.
Centrom národného parku je osada Tjentište. Menší hotel, drevenice, camp, reštaurácia. Dva malé obchodíky - jedna miestnosť, plus nápoje chladené vodou z potoka. Ale nájdete tam všetko. Ubytovanie sme si bookli v dreveniciach - slušne zariadené, dve podlažia, 6 postelí, nejakých 80€ na noc aj s raňajkami a vstupom do národného parku. Stravovali sme sa potom v miestnej “kolibe”, tak do 50€ za štyroch aj so šalátmi a nápojmi. Návštevníci - hlavne Česi. Motorkári, rodiny, všade tvorili väčšinu. Zjavne je táto destinácia u našich bratov populárna.
Na Maglić vyrážame o šiestej ráno. Túra začína zo sedla Prijevor v nadmorskej výške 1659 m. Do sedla sa dostanete po asi 15 km dlhej lesnej ceste. Dá sa autom, len treba ísť pomaly. Rátajte s vyše hodinou. Kúsok za odbočkou z hlavnej cesty nám prebehla pred autom medvedica s mláďaťom. Ešte že sme boli v tom aute. Po Slovensku behá kopa medveďov, vo voľnej prírode som ich ale videl prvýkrát až tu.
Na parkovisku v sedle už bolo zo 10 áut, niektorí tam aj nocovali. O Maglići som mal napozeraných dosť videí. Asi štvrtina turistov si brala ferratové úväzy. Predsa, občas kamenná rímsa nad priepasťou, občas takmer kolmé stúpanie so skoro 100 m pod vami. Na stenách prikované laná. Ja mám celkom problém s výškami. Teda vlastne skôr s hĺbkami - nahor sa pozerať viem. Reku, kúpim si aj ja ferratový set. Lenže, prišlo mi to také nemiestne, že mne áno, a mojej polovičke a potomstvu nie. To slušní otcovia nerobia. Tak som vzal ferratové sety štyri. A to som robiť nemal. Vraj keď už máme tie sety, treba ich utilizovať. A tak som už od začiatku leta bol pár krát na Skalke pri Kremnici, na Zobore pri Nitre. Ja, čo mám z výšok strach. To najhoršie ma však ešte len čaká… Ale späť na Maglić.
Cesta nahor (prevýšenie vyše 700 m) má trvať max dve hodiny. Nám skoro tri. Najprv kúsok cez les, potom po kamennej suti, potom štveranie sa po skale. Stále prudko nahor. Z ferratových setov sme nakoniec využili len prilby a rukavice. Ono tých oceľových lán sa dá pridržiavať, na uchytenie karabínou to ale nie je. Prikované sú veľmi navoľno a sú dosť dlhé. Nášho bišóna Jackyho (išiel s nami, samozrejme) sme niesli časť cesty nahor v ruksaku. To nebol terén pre neho. Tak či onak, po troch hodinách makačky sme to dali (my nie sme nejakí veľkí turisti, párkrát do roka dáme nejaký kopčúrik na Slovensku). Ak si poviete, že pohoda, že 700 m som dal na Zárubách, tak bacha. Nie je to to isté.
Výhľady ale úžasné. Neviem, k čomu by som prirovnal tunajšie kopce. Taký mix medzi Tatrami a Nízkymi Tatrami. Z Maglića pokračuje chodník sedlom na Čiernohorský Maglić. Ten je dokonca o 2 metre vyšší, ale ako názov hovorí, je už na území Čiernej hory. Sedlom pohodlne za 30 minút. Terén už v pohode, dával to aj Jacky. Po ďalších pár kilometroch dobrého chodníka a super výhľadov sa cesta stáča prudko nadol k Trnovačkému jazeru. Jazero v tvare srdca je až gýčovito krásne, vraj najkrajšie na svete. Klesanie dole trvá tak hodinu, záber na kolená, pozor na padajúce kamene. Máme prilby. Pri jazere kľud, pohoda, kúpanie povolené. Miestnemu rangerovi (strážca parku, pohraničník a bufetár v jednej osobe) zaplatíme po eure za vstup, zapíše si údaje z občianskych (treba mať doklady, predsa len prekračujete hranice) a za ďalšie dve eurá predá pivo chladené v potoku. Už dávno mi tak Zaječarsko nechutilo. Od jazera do Prijevora sú to ešte nejaké dve hodinky, najprv 150 m výškových dole, potom 300 hore. Okruh sa bežne s prestávkami robí za osem hodín. My za desať. Sme dosť vyflusnutí. Zajtra oddych.
Ráno sa v obchode pýtame na nejaké kúpanie.
“Choďte k jazeru Klinje”, radí predavačka.
“Čistá voda, málo ľudí, tak 20 km odtiaľto.”
Ideme. Jazero Klinje je vlastne priehrada, ktorú postavili ešte za Rakúsko-Uhorska koncom 19. storočia. Vraj najstaršia priehrada na Balkáne. Je relatívne vysoko nad morom - asi 1000 m. Teda nie veľmi horúco, za to ostré slnko. Parkovisko, bufet s grillom a čapovaným pivom. Celkom poriadok. Relatívne. Nejakú tú fľašu na zemi, to nájdete aj u nás. Vstup z betónového brehu, mólo so skokanským mostíkom a schodíkmi do vody. Obsadili sme si jednu lavičku - ľudí málo. Voda, nazvime to “osviežujúca” a fakt čistá. Kopa rakov. Tie som už dávno nevidel. O chvíľu mladý kričí: “Aha, plávajú tu hady”. A už jedného, asi polmetrového, vyťahuje za chvost z vody von. “Sakra, si si istý, že je to užovka? - Jasné, vretenice takto pod vodou neplávu.” Snáď mal pravdu. Hada ale po chvíli pustil späť do vody. Kúpanie sme si užili.
V Tjentišti je veľký pamätník bitky v Sutjeske. Na jar roku 1943 si tu Nemci, Taliani a ich spojenci počkali na juhoslovanských partizánov, že ich definitívne porazia. Neporazili. Titovi partizáni (aj keď nie všetci) sa prebili z obkľúčenia. Bitka v Sutjeske bola vlastne posledným veľkým pokusom fašistov urobiť niečo s partizánmi v Juhoslávii. Miestni partizáni boli celkom frajeri. Nikde inde nedokázali počas celej vojny vzdorovať a držať pod kontrolou toľké územia, ako práve v Juhoslávii. Neďaleko pamätníka je aj menšie múzeum s veľmi zanieteným sprievodcom. Boli sme pozrieť, celkom zaujímavé. Ubytovaní v chatkách národného parku (napr. my) majú vstup zadarmo.
Deň 6. Presúvame sa do Trebinje. Máme dve možnosti: ísť rovno (2 hodiny), alebo cez Mostar (4 hodiny). Volíme B. Decká v Mostare ešte neboli. Pred Mostarom je ešte zaujímavé jedno miesto - Blagaj. Ide o islamský kláštor postavený na úpätí brala. Z pod brala vyviera rieka Buna. Veľmi fotogenické, ale veľa ľudí a horúco. Ideme do Mostaru. Ešte viac ľudí a ešte viac horúco. Dali sme kávu, zmrzlinu a ideme radšej do Trebinje. Tým nevravím, že Mostar nestojí za návštevu. Stojí. Len v inom čase.
Trebinje je asi 30 tisícové mestečko v Hercegovine. Vo vnútrozemi, asi 25 km severne od chorvátskeho Dubrovníka. Nikdy predtým som o Trebinje nepočul. Ale všetky videá, čo som za posledný rok o Trebinje videl, hovorili, že ide o najkrajšie mesto Bosny a Hercegoviny. To mi stačilo. Ubytovanie som našiel na bookingu. Apartmán, tri spálne, dve kúpeľne, obývačka, kuchyňa. Terasa s výhľadom na mesto, vyhradené parkovanie. Päť minút chôdze od centra. Hodnotenie 9,8. Cena - 35€ na noc. Rodinu na to upozorním vopred. Vyzerá byť všetko OK, za tú cenu tam ale musí byť nejaký zádrhel. No nebol. Veľký, čistý, moderne zariadený. Strašne fajn majiteľ. Privítal nás vysmiaty, že v chladničke máme od neho pivo, džúsy atď. Bolo mi otupno si ich vziať pri tej cene ubytovania.
A prečo je Trebinje hodnotené tak vysoko? Predstavte si mestečko pri Jadrane, s kamennými domčekmi a hradbami. A tak vyzerá Trebinje. Akurát že za hradbami nie je more, ale rieka. Okolo celého Trebinje sú vrchy. Zas také, aké poznáte z Jadranu. A vraj na každom z nich začiatkom 20. storočia postavili pevnosť. A nie hocijakú. Dlhočizné chodby v skalách, betónové kupoly hore. Trebinje bolo najviac opevneným mestom Rakúsko-Uhorska. Priamo v meste je každé ráno trh, všade kopec reštaurácií, barov a kaviarní.
Ceny, samozrejme, nižšie ako u nás. A to nehovorím o neďalekom Dubrovníku. My sme si obľúbili jednu reštauráciu kúsok za mestom (tak 2 km - chodili sme tam autom). Na brehu rieky, veľmi príjemné miesto, super jedlo a výborná obsluha. Účet za všetkých tak 50-60€ za komplet menu s nápojmi. Mladý si tam dával teľací rezeň. Dve slonie uši - 10€. Z turistov sme videli hlavne miestnych a pár Poliakov.
Mesto nie je nijak preplnené.
V Trebinje sme sa chodili kúpať. V meste je veľký aquapark a kúpalisko. Priamo v centre však nájdete aj Bazen Bregovi - asi 300 m dlhé prírodné kúpalisko napájané z rieky Trebišnjica. Brehy upravené, záchody, sprchy. Čisto, vo vode raky. Bez vstupného. Dve reštaurácie. Úplne super, keď máte malého psa. Tých 300 m sme plávali opakovane. Normálne sa nám tu kúpanie páčilo viac, ako v mori.
Dali sme aj turistiku - vyšľapali sme na jednu z pevností - Strač. Vyrazili sme okolo piatej ráno. Chodiť po tých skoro holých kopcoch v lete cez obed si viem ťažko predstaviť. Chodník začína za mestom, je slušne značený. Nájdete ho aj na mapy.cz. Akurát tam, kde mal byť začiatok, je aktuálne stavba. Treba ísť po ceste tak sto metrov ďalej smerom von z mesta a tam chodník nájdete. Cesta nahor nie je nejak veľmi náročná, tak dve hodiny pohodovou chôdzou. A nie je asi ani veľmi frekventovaná. Svedčia o tom aj časté pavučiny dosť veľkých križiakov naťahané krížom cez chodník.
Pevnosť hore vyzerá veľmi zaujímavo. Nič také som doteraz nevidel. Nie je to ako stredoveké hradby, skôr betónové skelety. Do chodieb v podzemí sme neliezli, stačilo nám si to poobzerať z vonku. Cesta dole potom trvala asi hodinku. Za celý čas sme nestretli nikoho.
Neďaleko Trebinje je niekoľko pravoslávnych kláštorov. Jeden z nich, Hercegovačku Gračanicu, sme boli aj pozrieť. Veľmi pekný, hoci ide len o asi 20 rokov starú kópiu kláštora Gračanica v Kosove.
Jeden večer sa pýtam domáceho: “počuj Nemanja, daj tip, kde môžem nechať umyť auto, po tých kopcoch ho mám ako družstevník.”
“Jasné, kamarát má umyvárku, nechaj kľúče, za hodinu ti ho donesie čisté”. Bežne to tak asi funguje, ja som radšej chcel ísť do umyvárky sám. Druhý deň ráno (sobota) ma domáci vzal auto umyť. Chalani boli šikovní, ani nie za hodinu bolo auto ako nové (veď aj je).
“Čo som dlžný?"
Domáci: “nič, to je na mňa, ty si hosť”.
A zastal mi cestu. Hovado chlap, tak do dvoch metrov, dobre nad metrák živej váhy. Ťažko sa obchádzal. Videl som ale, koľko im dával a tak som mu tých 10€ neskôr vrátil. Aj tak dobrá cena za umytie zvonka aj zvnútra, nie?
“Počuj, a keď tu každého poznáš, nepozrie sa mi niekto na ten nárazník, čo som ho odrel v Sarajeve?”
Poistku mám, ale spoluúčasť, malus, ak by sa to dalo vyriešiť jednoduchšie, nebol by som proti.
“Jasné, mám. Hral som hádzanú, robím v nemocnici, cez víkendy vyhadzovača na diskotéke, môžem v takom malom meste niekoho nepoznať?”
A už niekomu posiela fotku. Za chvíľu hovorí: “Kámoš to chce vidieť, podľa fotky nevie, či to stačí preleštiť, alebo treba striekať.”
Z umyvárky ideme za kamošom. Vybehne z domu, v šľapkách a šortkách.
“Neviem”, hovorí, “treba skúsiť. Ak stačí prebrúsiť, máš to za hodinu. Ak lakovať, tak, žiaľ, až zajtra (v nedeľu).”
Sadol na skúter a viedol ma do svojej garáže. Domáci išiel stále so mnou. Niečo s tým chalan robil, nejaké brúsenie, nejaké pasty, leštenie. Po polhodine škrabance zmizli.
“Kokos, fakt si dobrý. Čo som dlžný?”
“Nič, veď to je drobnosť.”
Dávam mu 50 markovú bankovku (25€): “Čo si, je ráno, nemám ti vydať.”
Tak sa pýtam domáceho, koľko mu mám zaplatiť: “Daj mu 10€, to je primerané.”
Kua, funguje to tu nejak inak, ako u nás.
V Trebinje sme boli štyri noci. Málo. Fakt super miesto. Možnosti kúpania, turistiky, skvelé gastro, pamiatky, centrum mesta. Nebojím sa Trebinje označiť za môj cestovateľský objav roka. Ani sa nám nechcelo ísť ďalej, k moru do Albánska.
Ďalších päť dní v Albánsku bolo ako copy-paste z minulého roka. To isté miesto, ten istý apartmán. Pozrite prípadne môj minuloročný blog (dole). Čo sa zmenilo? Viac ľudí, viac reštaurácii, vyššie ceny. Napríklad, dve lehátka so slnečníkom 700 lekov (7€), vlani 500 lekov. A to ešte aj ten albánsky lek posilnil. Vlani bolo za jedno euro 117, teraz už iba 100. Začali sme chodiť na pláž za mestom - asi 3 km autom. Málo ľudí, veľmi príjemná atmosféra. Oveľa lepšie, ako dosť plná pláž pod našim balkónom. Albánsko celkovo OK, na budúci rok to už ale asi vymyslíme s morom nejak inak.
A čaká nás ešte cesta domov. Ale nie úplne bez zastávok. Zo severného Albánska vedie najrýchlejšia cesta cez Kosovo. Prechod Kosovom nie je nijak mimoriadne zaujímavý.
Na hranici z Albánska sa nezdržíte, za 15€ si kúpite poistku na auto (zelená karta tu neplatí), ďalej po bezplatnej diaľnici smer Priština, natankujete za eurá na Shellke (euro je oficialnou menou v Kosove, rovnako ako v Čiernej hore). Za Prištinou ešte zo 40 kilometrov mimo diaľnice a ste v Srbsku. Záležitosť ani nie na dve hodiny. Tento raz sa ale v Kosove zdržíme dlhšie. A začneme ho volať po správnosti Kosovo a Metochia. Vzniklo to celé kvôli tým nešťastným ferratovým setom. Že keď ich už máme, chcelo by to nejakú ferratku aj na Balkáne. Takú, celkom maličkú. Googlim, youtubim. Sledujem jedného blogera, ktorý robí celkom zaujímavé videá zo svojich ciest po Balkáne. A v jednom z týchto videí vzal známu (mne neznámu) srbskú herečku na ferratu. Ferratu na Berime. Tá herečka bola z toho dosť mimo. Na druhej strane, podľa jej vyjadrení, bol jej doteraz najväčším adrenalínom lunapark. Sakra, keď to dala ona, musíme to dať aj my. Veď my sme boli už dvakrát na Skalke.
Z webovej stránky ferraty sa dozvedám, že s dĺžkou 4 km a prevýšením 520 m ide o jednu z najdlhších ferrát na svete. Samotný výstup trvá niečo vyše 5 hodín. A že tam treba ísť so sprievodcom. Cena - 50€ na osobu. Vrátane transferu z najbližšieho mestečka a zapožičania výstroja. Napíšem im. Že sme štyria a chceme ísť vtedy a vtedy. A že ak áno, nech nám odporučia aj ubytovanie. V onom mestečku totiž podľa bookingu ani googla žiadne nie je. Odpísali obratom. Že jasné, len že si to s ohľadom na počasie ešte potvrdíme. Tri dni pred termínom napísali, že počasie bude OK, aj keď horúco a že máme zabezpečený hotel v Zubinom potoku (to je to mestečko). Tam bude ubytovaný aj náš sprievodca a detaily si dohodneme na mieste. OK, asi sa ferrate nevyhnem. S týmito informáciami sme vyrazili z Albánska. Prejdeme hranicu, kúpime poistku… aaale, veď som to už písal. Pred Prištinou sa zastavíme ešte v mestečku Gračanica. Práve tam je ten kláštor, ktorý okopírovali v Trebinje. Ideme ho pozrieť. Žiaľ, nie celkom sme to domysleli. Pre vstup do pravoslávnych kláštorov sa vyžaduje istý dress code. A my z horúceho juhu, v šortkách, baby tiež naľahko. Tak sme si aspoň kláštor nafotili spoza brány a išli dať obed do neďalekej srbskej koliby. Albánska kuchyňa nám úplne nereže.
Pokračujeme smer Zubin potok. Prejdeme okolo Prštiny, Kosovskej Mitrovice. Krajina sa začína meniť, je hornatejšia, zelenšia, domy sú poredšie. Vchádzame do dediny, kde na každom, možno na každom druhom stĺpe veje srbská zástava. Tu už zjavne Albánci väčšinu netvoria.
Zubin potok je súčasťou Severného Kosova, ktoré väčšinovo obývajú Srbi. Strácame signál kosovského operátora a chytáme MTS Srbije. To sme stále v Kosove. Kosovo Slovenská republika ako samostatnú krajinu neuznáva. Oficiálne ide o Autonómnu oblasť Kosovo a Metochia, súčasť Srbska. Náš hotel nájdeme ľahko. Ide o väčší rodinný dom s tak 10 izbami a reštauráciou na prízemí. Skôr teda taký penzión. Izby sú skromné (s kúpeľňou a WC), ale čisté. Na turistiku úplne v pohode. Dvojka za 20€ na noc. Ubytujeme sa a ideme sa okúpať do neďaľekého jazera Gazivode.
Po ceste, v lese, asi 5 km nad mestečkom, míňame stanovište kosovskej polície. Rýchlosť znížená na 20 km/h, vysoké retardéry. Pri ceste sú dve policajne autá a dve opancierované unimobunky. Policajtov nevidno, sú zjavne vnútri. Jazero je na kúpanie fajn, kopa miestnych, bufet pri vode. Fakt nám začína viac rezať sladká voda ako more.
Po ceste späť sa zastavíme v miestnom supermarkete. Potraviny zjavne všetko srbské. Pivo, sušienky, ešte aj balené salámy a syry. Pozerám ceny - kola za 110. 110 Eur?? Ee, tu sa platí v srbských dinároch. Tie mám tiež. Naplníme košík, kecáme s milou tetuškou pri pokladni. Že odkiaľ sme, čo tu robíme a tak. A že: “Ako sa vám páči u nás v Srbsku?” Spočíta nákup, 3150 srbských dinárov. Výdavok v dinároch. Pripomínam, stále sme v Kosove. Všímam si, prakticky všetky autá používajú srbské EČV. Prelepené. To je zas iný príbeh. Pred časom Srbsko neuznávalo kosovské EČV. Všetky autá si po prechode hranice museli za istý poplatok vyžiadať dočasnú srbskú značku. Potom to nejak zmiernili, že OK, že môžu byť kosovské značky, ale kosovské symboly na nich (písmena RKS a znak Kosova) musíte prelepiť bielou nálepkou. Recipročný zákaz z Kosova prišiel čoskoro. Preto srbské značky majú v Kosove prelepené srbské symboly. Sakra, ako malé deti v škôlke.
Na hoteli sa stretneme s našim sprievodcom. Mladý veselý chalan, celkom hora. Verím, že ak niečo, tak tento ma dole znesie. Dohodneme sa, že raňajky dáme o 6,30 a vyrazíme o siedmej. Hotel nemá so skorými raňajkami problém. Na webe ferraty písali, že robia skupiny minimálne po piatich. K nám už ale nikoho neprihodili. Super.
Ráno vyrážame podľa dohody. Sadáme do pristaveného vanu a vyrážame. Cesta zo Zubinho potoka trvá niečo vyše hodiny. Najprv kúsok po asfaltke, potom po lesnej ceste. Pekné výhľady na jazero Gazivode. O chvíľu na to sa vynára aj Berim, cieľ našej cesty. Ide vlastne o hrebeň štyroch, po sebe nasledujúcich vrcholov. Slovo Berim údajne pochádza z perštiny a znamená “poďme”. Zastavujeme niekde v lese a pokračujeme pešo. Po 15 minútach prichádzame k rozostavanej chate. Na budúci rok vraj budú už poskytovať aj ubytovanie. Pri chatke si už obliekame ferratové úväzy a prilby (nemusíte mať vlastné, požičajú vám, je to v cene ferraty). Kúsok od chaty je vybudovaná tréningova stena, kde chalan nováčikom (nám) vysvetlí čo a ako, ako to na ferrate funguje. Ešte päť minút pešo a začíname liezť. Ferrata pozostáva zo štyroch vrcholov. Po prvom a druhom je možne ferratu prerušiť a zliezť dole.
Na celej ferrate sú kramle relatívne nahusto, po skalách sa veľmi nelezie. Väčšinou ide stena kolmo nahor, občas krátko negatívnym previsom. Po prvej kolmej stene vleziete do jaskyne, v jej ústí je lavička so super výhľadom nadol. Preleziete jaskyňou a ste na prvom vrchole. Cesta na druhý vrchol je podobná, kolmo nahor, potom kúsok rovno kramlami popri stene (nad priepasťou, uff), prejdete prvý lanový most a ste na druhom vrchole.
Tam je postavený celkom slušný drevený altánok, kde nám sprievodca dal polhodinovú pauzu. Bolo veľmi horúco, každý sme si brali tri litre vody. Za druhým vrcholom sme mali viac ako polovicu vypitú. Našťastie sa ukázalo, že prvý úsek je fyzicky najnáročnejší, každý ďalší je o niečo ľahší. S vodou sme vyšli tak akurát. Medzi tretím a štvrtým vrcholom sú tri mosty.
Jeden normálny, potom ďalší krátky, ktorý nemá priečky, ale len jedno lano dole a dve na bokoch. A nakoniec šikmý most, alebo skôr rebrík, smerom nahor. Výstup na štvrtý posledný vrchol je zas kolmá stena. V polovici tejto steny som chytil kŕče do oboch rúk. Nič moc, pripútal som sa oddychovou skobou a zo päť minút tam len tak visel. V polovici steny. 20 m nad zemou. Grrr. Nedokážem dobre posúdiť náročnosť tejto ferraty. Oficiálne je to C/D. Samotný výstup trval asi 6 hodín aj s prestávkami, potom asi hodina dole. Ja som mal teda dosť.
Sprievodca bol fakt dobrý. Strašný kľuďas. S ním som sa bavil po anglicky (asi ako s jediným Srbom na našej ceste). Hovoril, že toto je jeho druhý job, primárne je odborníkom na “mines”. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že nemyslí bane. Odstraňuje míny. Fakt bol kľuďas. Bavili sme sa, ako to tu celé funguje. Z čoho miestni ľudia žijú. Vravel, že centrálna kosovská vláda im dosť pomáha. Aj keď nie zámerne. Prvá vec je, že vláda vyhlásila zákaz dovozu potravín zo Srbska. Takže prvý job je pašovanie. Ako som spomenul, obchody sú plné srbských potravín. A to aj v oblastiach obývaných Albáncami. Druhá vec, pred pár rokmi, vláda rozhodla, že sa oblasť musí odpojiť od srbskej rozvodnej elektrickej siete a pripojiť ku kosovskej. A miestni, že teda nie, že oni kosovčanom za elektrinu platiť nebudú. Tak neplatia. Už päť rokov. A čo robíš, keď máš elektrinu “zadarmo”? Ťažíš kryptomeny. Vraj každý chlap v krčme tam vie o kryptomenách viac, ako wikipedia. No a posledným zdrojom príjmov je ťažba dreva. Ťažko ju nazvať nelegálnou, keďže žiadna regulácia neexistuje. Každopádne, prírodu aj cesty to dosť ničí.
Pýtal som sa aj na tých policajtov v lese. Ono po nepokojoch z konca roka, ktorých dôvodom boli práve srbské EČV, prakticky všetci miestni policajti (etnickí Srbi) z polície odišli. Naviac, v apríli mali v oblasti regionálne voľby, ktoré miestni Srbi odignorovali. A tak tých pár Albáncov, ktorí v oblasti žijú, zvolili albánskych primátorov a starostov. Tí sa prišli ujať funkcií. To miestni Srbi ale nedovolili a centrálna vláda tam vyslala špeciálne jednotky. Bolo tam niekoľko desiatok ranených na oboch stranách. Po tom sa policajti stiahli úplne a voľby sa majú opakovať. Výsledkom je, že v mestách nie sú žiadni policajti. Sranda, že? V Oblasti som strávil necelé tri dni a dve noci. Čo som si všimol? Autá parkovali s otvorenými oknami. Bolo horúco. Nadránom, okolo piatej, sa náš pes pýtal von. Tak skúsim, či výjdem z hotela. Odomknem izbu, zídem do lobby, tam samozrejme nikoho. Bar otvorený. Vonkajšie dvere odomknuté. Obídem penzión, nebol oplotený. Zozadu naskladané prepravky s pivom a inými nápojmi. Asi sa nik nechodí samoobslúžiť. S tou bezpečnosťou to zjavne nejak funguje.
Dôjdeme z ferraty, platím dohodnutých 200€, dávam chalanovi 20€ tringelt. Dôrazne odmietol. Že tak sme sa nedohodli. Dáme rýchlu sprchu a ideme sa najesť. Exnem dve pivá, objednáme tri husté slepačie polievky, štyri šopské šaláty (neviem isto, spod syra totiž zeleninu vidno nebolo), mješano meso za 4 osobe (dali sme tak polovicu a to nám Jacky pomáhal), hypermisa hranoliek, nejaké koly, ďalšie pivo. Účet - 41,80€. Nechápal som. Vzal aj eurá, dináre som už nemal. Ideme spať. Raňajky sme si objednali zas na pol siedmu, ťaháme domov. Administratívna hranica do Srbska je 20 minút odtiaľto. Bez čakania. Prechádzame cez Novi Pazar - najväčšie “moslimské” mesto v Srbsku. Potom už len Raška a cesta, ktorú dôverne poznáme z našich ciest na Kopaonik. Doma sme o pol siedmej večer.
Záver:
Akože paráda. Jedna z najlepších dovoleniek. Maglić je krásny, Trebinje super aj na dlhšiu dovolenku. Albánske more OK, ale pamätať si ho budem najmenej. No a ferrata Berim - zlatý klinec. A čo budúci rok? No neviem. Ale keď pozeráme naše video z Berimu, tak to všetci komentujú: “Keď tam pôjdeme na budúci rok, tak…”. Uff. Už teraz mám zimomriavky.
