Aj keď ma mosty vždy fascinovali nikdy som ani len nepomyslel na to, že raz o mostoch napíšem knihu. Všetko to začalo možno práve týmto blogom, kde som sa snažil laikom priblížiť stavbu aktuálnych mostov bez toho aby som ich zbytočne zaťažoval odbornými výrazmi a zbytočnými informáciami napr. o počte predpínacích káblov, ktoré bežným ľuďom aj tak nič nehovoria. Postupne sa tak vo mne rodila myšlienka napísať knihu pre laickú verejnosť o najzaujímavejších a najkrajších mostoch Slovenska. Rozhodujúcim okamihom bola však až cesta na konferenciu, ktorá sa konala v novembri 2010 v Hradci Králové. Počas cesty na ňu sme sa s prof. Vladimírom Benkom rozprávali o tom, že mosty na Slovensku ostali akosi v úzadí a že nie sú v spoločnosti dostatočne docenené. Zhodli sme sa na tom že jedným z hlavných dôvodov je fakt, že bežní ľudia ani len netušia aké unikátne mosty na Slovensku máme a že v podstate sa to nemajú ani odkiaľ dozvedieť.
Aj keď som v tej dobe už mal pomerne dobrý prehľad o najzaujímavejších mostoch Slovenska, nasledovalo náročné obdobie zhromažďovania údajov a tipov. Ako podklad slúžili staršie knihy z 80. rokov 20. storočia, niektoré novšie brožúry vydané doc. D. Jozefom v Českej republike, ako aj množstvo archívnych materiálov. Nemalou pomocou pri vytipovaní mostov bol aj internet, kde som rad za radom prešiel všetky hlavné železničné, cestné a vodné trasy. Táto úmorná, ale na druhej strane aj veľmi pútavá práca trvala niekoľko týždňov. Následne som zostavil elektronickú mapu a naplánoval trasy fotografických výprav. Táto mapa je teraz dostupná na webstránke knihy: www.mostynaslovensku.sk Nasledovalo fotografovanie mostov, pri ktorom som na motorke prešiel celé Slovensko doslova skrz na skrz. Fotografovanie a meranie zabralo niekoľko desiatok víkendov. Samozrejme niekedy som nebol s fotkou spokojný, alebo som objavil ďalší most na miestach, ktoré som už prešiel a tak som niektoré trasy absolvoval aj viac ako 5 krát. Asi najčastejšie som sa vrátil k osvetľovaciemu mostu bratislavského letiska, ktorý som navštívil 7 krát, kým som bol s fotkou spokojný.
Veľa mostov sa nachádzalo v neprístupnom teréne a tak som často musel liezť na strmé svahy, brodiť sa močiarom, šlapať cez 2 metrovú žihľavu a pod. Neraz ma naháňali psy zo salaša, prípadne z okolitých obcí (napr. pri prechode cez osadu Letanovce). Aby som sa k niektorým mostom dostal musel som dokonca preliezť plot, či oklamať strážnika. Tak to bolo napr. pri moste v areáli kaštieľa v Halíči, ktorý bol počas rekonštrukcie prísne strážený. Kým sa však strážnik spamätal, most som mal vyfotený. Najdlhšia výprava za mostom viedla do srdca Slovenského raja, do časti Oblazy, kam som šlapal 7 hodín, len kvôli jedinej fotke. Aby toho nebolo dosť počas tejto túry som ešte aj zablúdil a keďže som si nezobral so sebou žiadnu vodu musel som zopár krát piť priamo z potoka v lese. Tiež nikdy nezabudnem na kamionistov pri Ukrajinských hraniciach, ktorí mi v noci strážili
motorku, alebo na prechod cez prielom Hornádu, na ktorý som mal len obmedzený čas. Ako sa dá premrznúť do kosti som zistil pri prechode cez Dobšinú a Telgárt o 6:00 ráno, keď tam bolo len niečo okolo 5°C a ja som mal motorkárske oblečenie prispôsobené 25 stupňovým teplotám. S veľkou radosťou som potom vítal slnko, ktoré sa opieralo o úbočia svahov a v mojich skrehnutých rukách začala opäť postupne prúdiť krv. Motorka bola veľmi výhodná, keďže sa dala takmer hocikde odstaviť a navyše niektoré trasy by sa autom hádam nedali ani prejsť. Nevýhodou bola závislosť od počasia a tak som často niekoľko hodín strávil v miestnej krčme, či na opustenej autobusovej zastávke, čakajúc kým dážď pominie. Na cestách som sa zväčša riadil navigáciou, ktorá ma ale často dostala na nepoužívané cesty. Kým som zistil, že je cesta čoraz horšia bolo už neskoro sa vrátiť. Takto som napríklad prešiel uzavretou, úplne rozpadnutou cestou pri Ulíči, kde bolo len veľkým šťastím, že sa mi nič nestalo. Najnebezpečnejším úsekom kam ma však navigácia dostala bol prechod opusteným tunelom pri Margecanoch. V tuneli to vyzeralo zo začiatku celkom fajn, no po približne 200 metroch bola v ňom už totálna tma a asi 20 centimetrové bahno. Motorka mi síce svietila na cestu, ale jediná skala, alebo hranol schovaný v bahne by ma bol zaručene postavil na hlavu. Na konci tunela býva svetlo a tak to bolo aj tentoraz, lenže nevyšiel som na žiadnu cestu ale do lesa. Vrátiť sa späť neprichádzalo do úvahy a tak som prešiel približne 10 km cez les, kde som stretol len udivených cyklistov na horských bicykloch. Po takýchto výpravách som sa na motorku niekoľko dní nemohol ani len pozrieť, no keď prišiel ďalší víkend nasadol som na ňu znova.
Koncom jesene 2011 som už mal väčšinu podkladov pripravených a začal som knihu písať. Nasledovali dlhé večery, kedy som písal často až do neskorých nočných hodín. Súčasťou tejto etapy bolo aj pátranie po chýbajúcich informáciách v archívoch a vypisovanie mailov obecným úradom a inštitúciám. Žiaľ práve samospráva v mnohých mestách a najmä v obciach bola pri poskytovaní informácií veľmi neochotná. Našli sa však aj samosprávy, ktoré boli veľmi ústretové a poskytli všetky informácie o ktoré som ich žiadal (napr. v Starej Ľubovni, v Ružomberku, v Liptovskom Hrádku). So získavaním informácií mi veľa pomohol aj Ing. S. Jelínek zo Slovenskej správy ciest. Všetkým ľuďom, ktorí mi pomohli aspoň takto teda ďakujem. V máji 2012 bola kniha už na 90% hotová. Keď som si už myslel, že to najťažšie mám za sebou, prišla otázka financovania vydania knihy. Zohnať dostatok finančných prostriedkov na jej vydanie bola ťažšia úloha ako sa to zo začiatku zdalo. Kríza, ktorá teraz v stavebníctve vládne spôsobila, že mnohé firmy si nemohli dovoliť žiadne zbytočné vedľajšie výdavky. V tejto fáze mi veľa pomohol najmä prof. Jaroslav Halvoník s ktorým sme spolu navštívili najväčšie projekčné firmy pôsobiace na Slovensku v oblasti mostných konštrukcií. Aj napriek kríze sme sa u nich stretli s veľmi ústretovým jednaním a s veľkou ochotou napomôcť vydaniu tejto knihy. Horšie to však bolo s firmami pôsobiacimi v oblasti výstavby mostov. Aj keď tie operujú s oveľa väčšími finančnými obnosmi ako projekčné kancelárie, ich ochota, až na pár výnimiek, bola veľmi chabá. Nakoniec sa však podarilo dať dokopy dostatok financií na vydanie a začali sa práce súvisiace s editáciou knihy. Tu by som sa
chcel poďakovať vydavateľstvu JAGA za profesionálny prístup a jednanie.
Posledným a krokom bol krst knihy, ktorý sa uskutočnil v rámci spoločenského večera Betonárske dni 2012, ktoré organizuje naša katedra každé dva roky. Kniha tak po dvoch rokoch pomerne intenzívnej práce uzrela svetlo sveta.
Kniha má 270 strán a obsahuje základné údaje o približne 270. mostoch. Kniha obsahuje celkove viac ako 670 obrázkov, schém či náčrtov, pričom pojednáva o mostoch nachádzajúcich sa na území Slovenska. Vybrané boli mosty zaujímavé z konštrukčného, prípadne z historického hľadiska. Kniha je písaná najmä pre laickú, ale aj pre odbornú verejnosť a má slúžiť aj ako propagácia mostného staviteľstva ako takého. Je v nej množstvo historických fotiek a náčrtov ako aj súčasný stav vybraných mostov.
Bližšie informácie sa dajú nájsť na webstránke knihy: www.mostynaslovensku.sk
