A tak aj tento nový Starý most, ktorý sa podobá na svojich predchodcov, je svojim spôsobom jedinečný. Svojim tvarom a riešením odzrkadľuje podmienky ktoré ho sformovali, vychádzajúc zo svojich základných zdedených častí a kontúr. V prvej časti blogu prinášam krátke objasnenie toho, prečo má most taký tvar ako má a ako vznikala jeho koncepcia v dielni projektanta. Blog vychádza z viacerých článkov od autora mosta ako aj z informácií ku ktorým som sa za posledných pár rokov dostal. Tento most bol toľkokrát často neprávom očiernený, že krátku obhajobu si určite zaslúži. Je to jeden z NAJ mostov Slovenska, keďže spomedzi všetkých mostov má najbohatšiu históriu. Jeho príchod na Svet však bol veľmi komplikovaný a takmer ostal len vo fáze projekcie a tajných snov Bratislavčanov. Most, ktorý je treťou generáciou svojich predchodcov sa rodil v ťažkých mukách svojho materského mesta a politických hier, za asistencie nedočkavých novinárov, ktorý prahli najmä po negatívnych senzáciách. Most im to odpustí, mostári nie.
Vývoj mostov sa výrazne podobá na evolúciu, pričom aj v Bratislave vidieť mnohé jedinečné mosty odzrkadľujúce stav vývoja mostného staviteľstva v tej ktorej dobe. Most SNP, Lafranconi, Apollo, ale aj Prístavný most boli na svoju dobu modernými mostami, kráčajúcimi so svetovým trendom “mostárčiny“. Ich tvary a riešenia vyplývali z daných podmienok a boli v tej dobe najlepšími riešeniami, čím ľahko porazili vtedajšie tradičné, zastarané koncepty. Avšak ako to býva aj v prírode, nie vždy je nový druh ktorý sa objaví úspešnejší v každom prostredí a za každých okolností. V prirovnaní k prírode, je dobrým príkladom tejto “evolučnej teórie mostov“ práve nový Starý most. Tento most svojim tvarom, farbou a paralelou k prírode tak trochu pripomína krokodíla, ktorý prežil v tvrdých podmienkach evolúcie z čias dinosaurov až do dnešných dní. A aj keď možno aj tento most na mnohých ľudí pôsobí tvarovo zastarane, neznamená to, že tu nemá svoje miesto, že sa do modernej doby nehodí - ba priam naopak. Práve z toho vidieť, že tento jeho tvar a riešenie obstáli v tvrdej konkurencii nových typov a sústav. V danom prostredí a za daných podmienok bol proste najlepším riešením a darmo budeme teraz o tom polemizovať, lebo ten most tam už stojí a teda to tak bolo. Oponovať by znamenalo prehlásiť, že krokodíl v Afrike je v podstate úplne nevhodné zviera a keby tam žilo iné namiesto neho bolo by to pre Afriku lepšie ... možno ...... ale predsa len tam žije krokodíl a to náhoda určite nebude. Podobne je to aj s našim mostom, ktorého tvar a celkové riešenie nie sú ani zďaleka náhodné.
Podrobný článok venujúci sa téme výberu tvaru mosta a jeho konštrukčného riešenia od autora konštrukcie Ing. Miroslava Maťaščíka sa dá prečítať tu. Nebudem ho preto celý opakovať, lebo je napísaný ozaj dobre a rozsiahlo, ale skúsim ho len čiastočne zhrnúť a doplniť.
Snahy o rekonštrukciu mosta Červenej armády siahajú niekoľko desaťročí dozadu. Prof. Z. Agócs z STU, ktorý je už niekoľko rokov na dôchodku, nám na prednáškach rozprával o svojej diplomovke, ktorá sa venovala práve tejto téme. Čas ale postupne plynul a stav, najmä cestnej časti mosta, sa výrazne zhoršoval. Zlom nastal až v roku 2007, kedy sa združenie firiem Alfa 04, Reming Consult a PIO Keramoprojekt stalo víťazom medzinárodnej súťaže na projekt stavby Nosný systém MHD v Bratislave. V prvej fáze projekcie sa vypracovalo viacero alternatív (vrátane alternatívy pôvodného vzhľadu mosta z roku 1891), z ktorých sa ľudovým hlasovaním zvolila alternatíva “perforované rebro“ (stredný obrázok).
Avšak vo vysokom stupni rozpracovanosti projektu došlo pod nátlakom komory architektov k zastaveniu projekčných prác s tým, že na most bude musieť byť vypísaná architektonická súťaž. Táto fáza znamenala zastavenie projektu v roku 2008 a nebyť neskoršieho malého zázraku v roku 2011 most by nebol dodnes zrekonštruovaný. Po dlhé roky by sa týčil nad Dunajom monument niekdajšej slávy Červenej Armády. Samozrejme jej zásluhu pri rekonštrukcii mosta v roku 1945 jej nikto neberie, len proste už prišiel čas vykročiť ďalej.
Lenže financie na most sa medzičasom minuli na iné účely a v rokoch 2009 a 2010 sa prešlo na variant rekonštrukcie s využitím existujúcich, ešte stále použiteľných častí zo železničnej časti mosta, ktoré by sa rozobrali, zrekonštruovali v bratislavskom prístave a znovu zmontovali na pôvodných pilieroch. Táto koncepcia niesla pracovný názov “starý“ Starý most. Bol to taký zúfalý pokus ako aspoň nejako zrekonštruovať most za minimum peňazí so značne obmedzenou životnosťou, za cenu nevyhovujúcich gabaritov a množstva ďalších ústupkov. V každom prípade lepšie ako nič. Bezútešný druhý pokus ako zachrániť zmarenú prvú šancu na kvalitný most. Projekt tohto variantu bol už hotový, bolo vydané aj stavebné povolenie, no chýbalo to najdôležitejšie – aj to málo financií, ktoré sa záhadne rozplynuli čert vie kam.
Nakoniec sa však na Bratislavu v roku 2011 usmialo šťastie v podobe prísľubu na nenávratný finančný príspevok z EÚ na stavbu integrovanej dopravy, vrátane financií na most cez Dunaj. Vďaka týmto financiám bolo možné zrekonštruovať most v rámci pôvodných zámerov a projektov koncepcie “nový“ Starý most. A keď už to vyzeralo veľmi nádejne, prišlo to, čoho sa investor najviac obával a to obnovenie stavebného konania a opätovná aktivizácia architektov. Samozrejme nikto nespochybňuje mnohé prínosy, ktoré medzinárodná súťaž na projekt mosta prináša, ale musia sa jej v prvom rade zúčastniť mostári a musí byť vyhlásená korektne a v dostatočnom predstihu. Tu sa čas na jej vyhlásenie dávno premrhal a to čo sa dialo bol len zúfalý výkrik architektov do tmy.
Projekt mosta je vždy o hľadaní najlepšieho riešenia v spleti rôznych požiadaviek a obmedzení. Niekedy má projektant voľnejšiu ruku, inokedy zase sú obmedzujúce parametre takmer neriešiteľné a to všetko ešte aj v rámci daného max. rozpočtu, čo bol aj tento prípad. Všetko v značne limitovanom čase na zhotovenie projektu a výstavbu. Vtedy sa ukáže kto je skutočný mostár a kto len “wannabe“ architekt. V takomto prípade treba mostom už naozaj rozumieť a to nielen po stránke architektonickej a statickej, ale aj z pohľadu zhotovenia a vzájomných súvislostí s nadväzujúcimi objektami a komunikáciami. Takéto podmienky si už vyžadujú niekoho kto má z sebou desiatky rokov projekčnej praxe v oblasti mostov, kto vie poňať túto úlohu komplexne a nie len z jedného uhlu pohľadu. Paradoxom je, že najväčší odporcovia akéhokoľvek riešenia (ktoré neponúkli oni sami) sú potom tí, ktorí o polovici pojmov čo vymenujem v ďalšom odseku nemajú ani poňatia .... a ako potom chcú navrhnúť most v týchto tvrdých podmienkach? Ako chcú oponovať? Súťažiť? - to by bol ako boxerský zápas medzi Vladimírom Kličkom a Pavielom Rochniakom. Násť dôstojných súperov pre súťaž o most sa nedá za pár dní. Takú súťaž treba dobre pripraviť.
Obmedzujúce faktory v prípade tohto mosta boli najmä:
Dané rozmiestnenie pilierov s požiadavkou zachovať ich do maximálnej možnej miery s ohľadom na ich historickú hodnotu
Dané rozmery pilierov – rozšírenie pilierov bolo nežiadúce (toto obmedzenie má priamy a pomerne veľký vplyv na možnosti budúcej konštrukcie hornej stavby mosta)
Dané plavebné gabarity (šírka a výška gabaritu pri danej výške hladiny Dunaja)
Daná max. poloha nivelety mosta (výšková úroveň mostovky vyplývajúca z nadväzných cestných a električkových komunikácií)
Požiadavka na kombinovanú koľajovú dopravu, tzv. “tram – train“
Dané obmedzenia pri výstavbe a to najmä minimalizácia obmedzení plavby na Dunaji (nie každá konštrukcia sa dá postaviť akýmkoľvek spôsobom)
Dané prostredie pre stavbu mosta v kontexte k existujúcim mostom a charakteru architektúry na nábreží
Dané požiadavky prejazdných profilov na moste a požiadavky na šírku chodníkov
Pre daný typ dopravy sú obmedzené aj maximálne deformácie mosta od pohyblivého zaťaženia čo vylučuje niektoré možné riešenia.
Daný maximálny rozpočet
Daná max. doba na zhotovenie projektu a výstavbu
A teraz keď to všetko zmixujete dokopy nakoniec veľa riešení sa vám neponúkne. Musíte zohľadniť ktoré typy konštrukčných sústav prichádzajú vôbec do úvahy, kde a ako umiestniť nosné prvky, ako vyriešiť priečny rez v kontexte k nadväzujúcim komunikáciám a gabaritom, aký spôsob výstavby prichádza do úvahy pre dané riešenie a či je vôbec reálny pre daný typ mosta a pre daný časový harmonogram .... atď. Proste v rámci týchto mantinelov žiadny zmenšený Golden Gate postaviť nemôžete aj keď by ste veľmi chceli. V paralele ku krokodílovi - ani do sladkých jazier v Afrike nemôžete umiestniť delfína, ktorý je evolučne mladší a je na pohľad aj krajší a milší. Samozrejme to by normálnych ľudí ani nikdy nenapadlo, lebo čo-to zo školy o prírode vedia. Avšak v prípade mostov to už pre laika až také jednoduché nie je a laik je teda ľahko ovplyvniteľný zopár krásnymi fotkami a veľkými rečami, čo bol presne aj prípad Starého mosta. Nelogické riešenia chrlené architektmi zaplavili internet gejzírom nápadov a vylepšení. Mostarina bola len kdesi v diaľke ako kulisa tomuto nemravnému divadlu hraného mestom a najatými kumpánmi. Zdravý rozum sa načisto stratil.
Citujem autora mosta z jedného jeho článkov:
Našťastie, tvrdé podmienky čerpania fondov EÚ zabránili tomu, aby Bratislavu 100 rokov „krášlilo“ mostné dielo v štýle Disneylandu.
A šťastím bolo, že sa architektom nepodarilo túto tretiu fázu projektu už prerušiť. Znamenalo by to pre most STOP na veľmi dlhú dobu a preto túto snahu zo strany architektov považujem v tejto tretej fáze za malichernú.
Opäť citát autora mosta M. Maťaščíka:
Za fatálne nedorozumenie považujem častú snahu architektov navešať na most „architektúru“. Most však nie je nosičom architektúry. Most sám je architektúra.
Most musí byť pravdivý. Most neznáša povrchné napodobovanie (aby to bolo také, ako to robí Calatrava), most neznáša imitovanie (imitovať nity na zváranej konštrukcii, aby sa to podobalo na pôvodný Starý most), most proste neznáša neprofesionalitu.
Ideálny je taký most, na ktorom nie je nič zbytočné. A aby človek vedel, čo je na moste zbytočné, najprv musí vedieť, čo je na ňom potrebné. A aby vedel, čo je na moste potrebné, musí mostom rozumieť. A naučiť sa rozumieť mostom, to je úloha na celý život. Nepomôžu rýchlokurzy.
Z niekoľkých možných logických variantov nakoniec prirodzeným výberom zvíťazil finálny variant ako ho poznáme dnes.
Variant, ktorý som v predošlom odseku prirovnal ku krokodílovi, je pokračovateľom "rodu" ktorý začal Most Františka Jozefa v roku 1891 a nová konštrukcia dnes stojí na časti jeho pôvodných pilierov a základov. Má časť aj z mosta Červenej armády z roku 1945, keďže časť pilierov bola vtedy nad základmi obnovená. Čo je však najmarkatnejšie je priehradová sústava, ktorá tvarovo pripomína svojich predchodcov, avšak možno ju už považovať za modernú. Na rozdiel od svojich predchodcov je zváraná a spojitá, čo prináša množstvo statických aj konštrukčných výhod, čo sa samozrejme odráža aj v jej nižšej hmotnosti a cene. Či mohla byť táto konštrukcia ešte ďalej optimalizovaná a efektívnejšia je opäť podobná otázka ako či by nemohol byť krokodíl trochu štíhlejší ... možno áno, ale aj táto jeho stavba tela je koniec koncov z nejakého uhlu pohľadu nakoniec výhodná.
Rozpätia polí sa upravili tak, aby sa vyhovelo požiadavkám plavebného gabaritu na Dunaji – dva pôvodné piliere sa odstránili a nahradil ich 1 nový, čím sa rozpätie hlavného poľa zvýšilo z 92 na 137 metrov. Celková dĺžka mosta je po rekonštrukcii 465 metrov čo je len o 10 metrov viac ako bola celková dĺžka pôvodného mosta z roku 1891. Ďalším veľkým rozdielom voči jeho predchodcom je to, že most má len dva hlavné nosné trámy (predtým mali jeho predchodcovia spolu 4 – cestná a železničná časť netvorili jeden celok). Čo mostu možno chýba sú cestné pruhy, ktoré by sa pri uskromnení chodníkov možno na most aj boli zmestili. Ale možno aj nie. Je to diskutabilné a keďže som sa na projekcii priamo nepodieľal, vyjadriť sa priamo k tejto otázke neviem. V každom prípade platí staré známe - niečo za niečo.
Väčšina Bratislavčanov, ktorých poznám a ktorým sa projekt mosta zo začiatku vôbec nepáčil nakoniec svoj názor zmenili. Pod tlakom akým boli masírovaní architektmi v štádiu projekcie mosta často podľahli vnútenému názoru. Avšak teraz, keď sa po moste prešli, uznali, že ich obavy zo “škaredého mosta“ sa nenaplnili. Staticky a konštrukčne dobre zvládnutý most totižto nikdy nemôže byť škaredý. Tomuto mostu sa podarilo spojiť nielen dva brehy, ale aj históriu so súčasnosťou a nostalgiu s moderným Svetom. A tak ako krokodíl zapadá do obrazu Afriky, aj tento most zapadá do obrazu Bratislavy, ktorá ho nepriamo do tejto podoby sformovala.
Podrobnosti o výstavbe prinesiem v ďalšej časti blogu.
