Obyčajná autobusová zastávka
Ničím výnimočné miesto. Prichádzajú a odchádzajú z nej autobusy, ľudia nastupujú a vystupujú. Stál som na nej možno hodinu. Nie preto, že mi nešiel autobus, tých prešlo okolo hádam aj desať. Jednoducho som tam stál. Prechádzal sa a vnímal okolie.
V duchu som sa usmieval, keď som videl neustále ponáhľajúcich sa ľudí, ktorí stihnú autobus len tak-tak. Pritom im ide o desať minút ďalší. Usmieval som sa, lebo to robievam aj ja. Vlastne to robíme takmer všetci a už si to ani neuvedomujeme.
Vošiel do mňa hnev, keď som videl to množstvo bezohľadných vodičov. Nielen okoloidúcich vozidiel, ale aj samotných šoférov MHD, ktorí neraz jazdia ako cestní piráti, a to majú v rukách desiatky ľudských životov. Za necelú hodinu som mohol byť svedkom takmer troch nehôd...
Zamyslel som sa, keď som poblíž videl stáť bezdomovcov, lepšie povedané chudobných, ktorým život príliš neprial. Alebo si ho pokazili sami. Tak či tak. Jeden z nich sa otravne predieral pomedzi ľudí a pýtal si peniaze. Útla žena stála zakríknuto na boku s časopisom v ruke a čakala, či si ho niekto kúpi. Viem, možno je to hra na city, ale komu by ste verili viac, že ich skutočne potrebuje?
Všetci ľudia, nevšímajúc si okolie, kráčali rezkým tempom za svojím cieľom. Okamžite, nestrácali ani sekundu navyše. Veľa z nich s mobilmi pri uchu. Až sa pri mne zastavila jedna babka, či jej nepomôžem s kufrom do autobusu. Nakoniec som zistil, že ide na ten istý autobus čo ja, a tak sa skončila moja hodinka na autobusovej zastávke. Poďakovala, usmiala sa, a môj deň bol krajší.
Zázračné kupé vo vlaku
Päťhodinová cesta vlakom dokáže človeka niekedy poriadne „zabiť“. Je unavený, dolámaný, nič sa mu nechce. Uhundrane a skormútene som si sadol do kupé, keďže som mal miestenku niekde úplne inde. Mal som mať pri sebe zásuvku, zapnúť si notebook, pozrieť film – komfort. Železničná spoločnosť Slovensko však opäť na poslednú chvíľu vymenila vozne, a tak som si chtiac-nechtiac sadol do starého kupé.
Oproti mne sa rozprávali dve ženy. Jedna pani a slečna. Mali celkom dobrú náladu, smiali sa. Napodiv, keďže z vypočutého rozhovoru som pochopil, že cestou z Viedne im meškal vlak už dve hodiny. Zjavne sa predtým nepoznali, ale pochádzajú z jedného kraja. To som sa dozvedel až potom. Aj to, že pracujú v Rakúsku ako „operky“. Totiž, ja som sa nevinne zapojil do rozhovoru. Odbalil som si čokoládu a ponúkol ich.
Neskôr pristúpili dvaja páni, ktorí sa okamžite pripojili do debaty. Úrovňou vysoko inteligentnej debaty, v ktorej som si občas pripadal ako hlupák. Ktorá ma nabila energiou a pokračoval by som v nej ešte aj teraz. Nesledoval som mihajúcu sa cestu z okna, bol som celý zažratý do diskusie. Päťhodinová cesta vlakom niekedy dokáže aj potešiť. A jej nepredvídané nepriaznivé udalosti nakoniec urobia človeku radosť.
Popoludnie v jedálni
Keďže študujem na vysokej škole a bývam na internáte, pomerne dosť často navštevujem neďalekú jedáleň. Svojimi cenami a chuťou ponúka celkom vhodnú možnosť stravovania pre študentov. V dnešnej dobe by ste azda lacnejšie ani nenavarili.
Ako obvykle som si vybral jedlo, zaplatil, sadol, jedol. Nezvyčajne sám. Malé sústa fajného obedu som si vychutnával pomaličky. Mal som čas, nikam som sa neponáhľal. Dojedol som, popíjal teplý čaj, sedel a pozoroval ostatných, ako to do seba hádžu. Čo najrýchlejšie dojedia a upaľujú preč. Všetci sa kamsi plašili. Ľudia prichádzali a odchádzali. A ja som sa zase v duchu usmieval, pretože inokedy robím presne to isté.
Ani som si nevšimol, ale pri mojom stole boli dve soľničky. Neostali tam dlho. Jednu si prišiel vziať akýsi nahnevaný chalan. Bez čo i len slovka si ju vzal a odišiel. Veď boli tam dve, nevadí. Ja ich vlastne aj tak nepotrebujem. Druhá putovala takisto preč. Milá usmievavá slečna prišla, poprosila, poďakovala a zaželala dobrú chuť.
Tak ako ľudia vystupovali a nastupovali na autobusovej zastávke, prichádzali a odchádzali do jedálne, menili sa v kupé, mihala sa pred očami krajina z okna vlaku, tak sa mne preháňali hlavou myšlienky. Jedna za druhou. Dokázal som na chvíľu zastaviť čas pre seba.
Tak ako ma babka pekne poprosila o pomoc s kufrom a milá slečna v jedálni o soľničku, tak sa ja snažím vyčarovať ľuďom úsmevy na tvárach tými najmenšími drobnosťami, hoci aj len milým pozdravom. Alebo ponúknutím čokolády spolucestujúcim vo vlaku.
