Som študent. Milujem písanie, "novinárčinu", šport a našu bohatú slovenčinu. Zoznam autorových rubrík: Pocity a myšlienky, Šport, Čo priniesol život
Odmala som sníval byť „veľkým“ športovcom. Byť slávny, obľúbený, stať sa majstrom sveta. Nezáležalo na tom, či to bude v hokeji, futbale alebo stolnom tenise. Hoci teraz už viem, že sa to nikdy nestane, získal som niečo, čo svetová športová hviezda môže vlastniť zriedkakedy, ak vôbec. Tím, ktorý považujem za svoju druhú rodinu.
Len na chvíľu vypadnúť z reality. Len na moment vypnúť. Len na okamih nemyslieť. Len sa tak nechať unášať dňom, nocou, každou jedinečnou sekundou. Skutočnosť nechať bokom, neriešiť všedné problémy, neponáhľať sa, porozprávať sa. Občas vymyslieť bláznivé dobrodružstvá, občas len tak zmoknúť, či v noci pospevujúc skákať na ulici. I takto sa dá „utiecť“ pred životnou fádnosťou...
Neočakávané aj očakávané, chcené aj nechcené, úsmevné aj smutné. Všetky sú niečím jedinečné. Stretnutia s ľuďmi po dlhom čase, s ľuďmi, ktorých máme radi, s ktorými sme si mnoho prežili, ktorí nám v živote príjemne skrížili cestu, ktorí nám boli kedysi veľmi blízki, ba až najbližší. Stretnutia, ktoré nás nabijú energiou na celý deň, ale aj stretnutia, ktoré nám ju vezmú hádam aj na týždeň.
Išli ste niekedy po ceste, ktorá sa zrazu končila a pred vami bol len les? S problémami ste sa otočili a zistili, že tu sa skutočne ďalej ísť nedá. Zopár domov a navôkol samé lúky, lesy, kopce, potoky – nádherná príroda. Ja som také miesto videl, našiel a zamiloval sa do neho. Prirástlo mi navždy k srdiečku.
Minulosťou sa nezaoberať, o budúcnosti nesnívať, žiť pre prítomnosť, pre okamih, pre každú jednu sekundu. To by bola najideálnejšia predstava. Skutočne obdivujem ľudí, ktorí to dokážu. Spomienky sú pre mňa často tým najväčším prepojením s časom, ktorý sa už nikdy nevráti.
Konzumná spoločnosť. To bolo prvé, nad čím som vlastne začal uvažovať. Množstvo ľudí si môže predstavovať pod týmto pojmom množstvo vysvetlení. Avšak ja som si vybral jedno, možno správne a možno nie. Všetko, čo nám je ponúkané, doslova pohlcujeme.
Od mala som miloval vodu, čľapkal sa v potoku, skákal po mlákach, či naschvál vonku len tak zmokol. Vtedy ešte nič netušiac, robil som to preto, lebo sa mi to páčilo. A ostalo mi to až dodnes. Samozrejme, už bez čľapkania sa v potoku a skákania po kalužiach, i keď to skákanie celkom vylúčiť nemôžem. Pocit zmoknutej myši väčšina z nás zažila. Pocit, ktorý niekto nenávidí a niekto zbožňuje. Pocit stekajúcich dažďových kvapiek po tvári občas nahradzujúcich slzy.
