Začínam chápať, prečo sa mestu Douz hovorí Brána do Sahary. Hneď pri Douz sa rozkladá piesočnatá púšť Veľkého východného Ergu. Slovíčko erg je arabské pomenovanie pre piesočnú púšť. Z celej Sahary zaberá erg asi pätinu rozlohy. Vidím polokočovných honcov dromedárov, ako čakajú v hlúčiku so svojimi zverencami. My sa zatiaľ obliekame do púštnych hábitov. Vysvetľujú nám, ako máme sadnúť na dromedáre a nechať sa odviesť k dune El - Hofra. Snažia sa nás upokojiť, že nasadneme ľahko. Dromedár ,,sedel" na zemi, takže som sa ľahko dostal na jeho postroj. Ani sa podomnou nepohol. Akonáhle som sedel, zdvihol sa. Pevne som sa držal. Zdvihol sa najprv na zadné nohy, potom na predné. Chvíľu som bol ako na prudkej hojdačke. Dromedár však ostal pokojný. Išiel so mnou opatrne. Jeho pohyby mi pripomínali pohupovanie lode na mori. Pokojne sa nechám unášať. Z výšky asi dvoch metrov vidím len piesok a piesočné duny. Sahara je úžasná. Akoby sa tu zastavil čas. Po asi polhodinovom pohupovaní sa opäť pevne držím. Dromedár ide so mnou prudko dole, klesá na predné nohy a potom na zadné. Zosadám a stojím na púšti zase na vlastných nohách. Som pár kilometrov od hraníc s Alžírskom a Líbyou.
Džípom sa vezieme k obydliam barbarov. Sú to obyčajné, skromné príbytky. Niektoré z nich sú dokonca len obrovskými jamami vyhĺbenými v piesku. Po ich obvode sú okná s okenicami, dvere, schody z piesku. Dvory sú však čisté a upratané. Fascinuje ma to a hneď to zachytávam fotoaparátom.
Poslednou zastávkou je tuniské mesto kobercov Kairouan. Sledujem, ako pod rukami jednej staršej pani na tkáčskom stave vzniká krásny koberec. Dozvedám sa, že koberce, ktoré vznikajú na tkáčskom stave, sa volajú kelim. Vraj existujú najrôznejšie druhy a tvary kelimových kobercov, všetky bohato zdobené geometrickými vzormi z ornamentálnej tradície barbarských kmeňov. Fotoaparátom ešte zachytávam kairouanskú mešitu, peknú bielo modrú uličku a dvoch miestnych chlapcov predávajúcich čerstvé žemle a rožky.
