Urobil som aj veľa hlúpostí, ale snažím sa z nich poučiť a ísť stále ďalej. Zoznam autorových rubrík: Spiš a okolie, Grécke ostrovy, Severná Afrika, Turecko, Zo života, Postrehy, Nezaradené
Voda. Prišla, hoci ju nikto nepozýval. Nevyberá si. Zalieva všetko. Veľké mestá, malé dedinky. Domy, záhrady, polia. Vlieva sa do pivníc a izieb, rúca niektoré domy. V správach vidím potápajúce sa autá a stromy plávať na rozbúrených hladinách potokov a riek. Sú to všetko veľmi smutné príbehy. Pozerám sa na to už niekoľko dní, a pritom sedím pohodlne v teple svojej izby.
Zoznámil som sa s ním prostredníctvom kamaráta Ivana asi pred dvoma rokmi. Zúčastnil som sa vtedy jeho seminára Život s radosťou a od začiatku sa mi zdal Peter Bero sympatický, zdravo sebavedomý a tvorivý. Nedávno sa mi podarilo nájsť si čas, a tak som sa rozhodol pre ďalší jeho seminár o sebavedomí. Prišiel som zo zvedavosti a čakal som, ako to začne.
Rodičia mi o ňom hovorili už ako malému chlapcovi. Vraj ho nemám len ja, ale každý človek. Ako dieťa som teda vedel, že mám niekoho, koho síce nevidím, ale napriek tomu ma ochraňuje, vždy pri mne stojí, podáva mi pomocnú ruku a pomáha mi v živote. Keď som však vyrástol a dospel, nejako som naň zabudol a vytesnil som ho zo svojho života.
Od januára mám nové zamestnanie. Pracujem vo Voices. Organizujem vzdelávacie semináre, komunikujem s neziskovkami, vyhľadávam grantové príležitosti, pomáham zabezpečovať chod kancelárie a budem pri príprave a natáčaní krátkych filmov s hudobnou a sociálnou tématikou. Teším sa, že mám prácu, ktorá je prepojená s mojou doterajšou praxou a vysokoškolským štúdiom. Využijem, čo som sa naučil, a zároveň to bude pohľad z inej strany, teda niečo nové.
Uzatváram túto svoju minisériu. Opíšem niektoré iné aktivity, ktoré mi počas trojmesačného pobytu na psychosomatickej klinike pomohli. Po prvých dvoch týždňoch sme sa so spolubývajúcim dohodli, že si pôjdeme zabehať. Nevedel som, či sa mi to bude páčiť. Počas behu som najprv začal rozpoznávať čosi, čo som voľakedy rád robieval. Až asi po dvoch kilometroch pokojného behu v prírode som pocítil radosť. Uvedomoval si znovu svoje telo. Vedel som si to vychutnať. Odvtedy sme chodievali behať pravidelne. Vždy sme sa dobre porozprávali a ešte lepšie spoznali.
Pri hľadaní svojej cesty na psychosomatickom oddelení som prešiel aj skupinovou terapiou. Neočakával som od nej veľa, ale o to radšej teraz na ňu spomínam. Sedíme desiati v kruhu. Traja terapeuti (primárka, lekárka a psychologička) sedia priamo medzi nami. Všetci na seba dobre vidíme. Jeden z terapeutov vyzýva niektorého zo starších členov skupiny, aby nám novým vysvetlil pravidlá.
Pokračujem v spomínaní na hľadanie samého seba. Po desiatich jarných dňoch na psychosomatickej klinike som v dohodnutý čas zaklopal na dvere pani psychologičky. Prvá individuálna terapia. Sedím v kresle. Ona oproti mne. Medzi nami len nízky stolík. Je odo mňa o viac ako desať rokov mladšia. Nevadí mi to. Snažím sa pravdivo hovoriť o svojich psychických stavoch. O tom, čo všetko som zažil, ako to na mňa pôsobilo a aké to malo následky na môj život. Mám z toho prekvapivo dobrý pocit. Cítim sa pochopený a akceptovaný. Po dlhej dobe hovorím sám od seba, veľa a súvisle. Pociťujem obrovskú úľavu. Ani neviem, ako ubehla jedna hodina.
Na psychosomatickú kliniku som prišiel smutný. Videl som všetko šedo, bezfarebne. Nemal som záujem o nič. Nechcelo sa mi žiť. Ledva som vnímal areál, do ktorého som vošiel. Bol som schopný uvedomiť si iba to, že je veľký a nachádza sa v prírode. Vrátnik mi vysvetlil, ako sa dostanem do prijímacej kancelárie. Idem dlhou mramorovou chodbou. Pripomína mi to tvrdý komunistický režim tak silno, až mi z toho chodia mravce po chrbte. Chodba stále nekončí a ja už ledva ťahám nohy za sebou. Nevládzem a potím sa. Som zoslabnutý. Za posledné tri týždne som schudol osem kíl.
Tento skutočný príbeh som bol schopný dať na papier až vtedy, keď som začal cítiť a chápať, kto som a akú mám hodnotu. Pocity a emócie z môjho najhlbšieho vnútra nie je ľahké presne pomenovať. Budem sa však snažiť ich poskladať tak, aby dávali zmysel a aby ich mohli pochopiť aj iní. Začalo to obyčajne až banálne. Keď som mal tridsať rokov prišla láska. Nešťastná. Mňa zamilovaného doviedla do situácie, keď som sa začal nenávidieť.
Minule som písal o skúsenosti z pôsobenia v hospici. Dnes by som chcel podobným spôsobom priblížiť moje spoznávanie práce s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Prvýkrát som sa s nimi stretol v Ústave sociálnej starostlivosti v Hodkovciach v okrese Spišská Nová Ves v roku 1992. Pracoval som tu dva roky v rámci civilnej vojenskej služby ako zdravotný asistent. Zariadenie malo asi 150 lôžok. Muži vo veku 15 až 25 rokov boli zaradení podľa stupňa mentálneho postihnutia na štyri rôzne oddelenia.
Nedávno som zmenil zamestnanie a to mi pripomenulo, kde všade som už pracoval. Bolo toho dosť a každá skúsenosť bola pre mňa niečím zaujímavá. Dodnes si pamätám, ako som sa v roku 1997 v Mníchove u Milosrdných bratov stretol prvýkrát so slovom hospic. Toto slovo bolo dovtedy pre mňa celkom neznáme. Chcel som sa na prácu pripraviť, a tak som si naštudoval základné pojmy a fakty z histórie. Prax mi však moje poznanie výrazne rozšírila.
