Z diaľky som videl na hrebeni hory Profitis Ilias kostol a rôznofarebné domčeky vytvárajúce fascinujúcu dedinku. Od delegátky som pochopil, že pôvodne boli maskované šedou farbou, aby zo zálivu Fisses splývali so skalami. Pôvodní obyvatelia tam vraj prišli hľadať útočisko pred pirátmi. Dedinka ležala učupená v skalných kopcoch a pôsobila pomerne izolovane. Mala amfiteátrový vzhľad a všetci sme sa už tešili, aká bude, keď ju uvidíme zbližša.
Počas výkladu som sa dozvedel, že pred tristo rokmi obývalo dedinu 70 rodín, ktoré vlastnili 70 veterných mlynov a 70 rodinných kaplniek, v ktorých sa členovia rodiny pochovávali. V súčasnosti má niekoľko stoviek obyvateľov. Dedina bola do roku 1979 odtrhnutá od sveta. Potom sa tu postavila cesta. Miesto je ako jedno mála na svete dodnes riadené ženami. Dedinčania si veľmi starostlivo chránia svoju identitu, a preto Olympos zostal od čias Byzancie takmer nezmenený. Pripadal som si ako na konci sveta, na mieste, kde sa zastavil čas.
Mali sme možnosť ochutnať miestne špeciality, byť pri tom, ako ich vyrábajú. Videli sme obuvnícku dielňu, tradičný olympský dom, veterné mlyny a navštívili sme kostol Nanebovzatia Panny Márie zo 16. storočia, ktorý vnútri ukrýval vzácne nástenné maľby. Potešilo ma, že som v uličkách stretával miestnych obyvateľov odetých v pôvodnom oblečení.
