Chodil som ako bez duše - smutný a utiahnutý. Mojím smútkom som videl všetko negatívne, šedo, bezfarebne. Rýchlo som schudol. Prestával som komunikovať so svetom a čoraz viac som chodil do sveta virtuálneho, až som sa stal na ňom závislým. Po troch rokoch som sa opäť zamiloval a časom vyšla najavo moja závislosť. Mal som desaťtisícové dlhy a moje zlé pochopenie rázneho riešenia závislosti vyvolalo vo mne to, že som sa začal ešte viac nenávidieť. Až tak, že som si už na sebe nevážil absolútne nič. Bol som neverný, zákerne som klamal a prvýkrát v živote som skúsil drogu. Dostal som sa do zvláštneho stavu, že mi niet pomoci a už nikto nikdy ma nepochopí. Nevedel som sa nadýchnuť. V panike som chodil rýchlo dookola po miestnosti. Nevedel som čo s rukami, nedokázal som ich udržať pod kontrolou. Bol som presvedčený, že som sa zbláznil, že ma odvezú na psychiatriu. Tento stav sa mi v krátkej dobe zopakoval v rovnakej intenzite a opakoval sa mi aj po dlhšej dobe. Mával som pocity, že ma stále niekto prenasleduje. So strachom som sa pozeral z bytu cez okno na ulicu, či tam niekto ,,podozrivo" nepostáva, či nie je ,,niekto" pred dverami bytu. Podozrieval som každého, kto sa divne zatváril alebo urobil nezvyčajný pohyb. Cítil som, že ma prenasleduje, že mi chce ublížiť.
Opäť som sa začal vracať do virtuálneho sveta, stále som sa ale vedel vrátiť do reality. Stávalo sa mi, že som klamal, ale nie tak zákerne. Uvedomoval som sa. Opäť raz som bol neverný. Nerozumel som, ako ma môže niekto ľúbiť a žiť so mnou, keď som taká ,,špina". Zrazu som začal utekať a túlal som sa celé dni a noci. Bolo mi jedno, či ma niekto prepadne, okradne alebo zabije. Počas útekov som mal vypnutý mobil a nechcel som absolútne s nikým z mojich známych komunikovať. Domov som prichádzal vyčerpaný a spotený od slabosti. Za tri týždne som schudol osem kíl. Začal som mávať nečakané impulzy, aké by to bolo, keby som skočil pred električku, pred auto alebo vyskočil z balkóna. Chcel som sa zavesiť rukami o konštrukciu mosta a čakať, kým sa neudržím a spadnem. Až tak som sa nenávidel.
Moji najbližší si všimli, že sa so mnou niečo deje. Začali mi to rozhovormi dávať najavo. V týchto stavoch som však sám nevidel, aký som, a nechcel som byť rušený v mojom smútku. Bolo mi tam „veľmi dobre". Až časom, keď som sa dostával do vyhrotených psychických stavov, som sám vyhľadal lekársku pomoc. Po užívaní antidepresív som sa cítil ešte horšie. Zľakol som sa, že mi ani to nepomáha. Bola mi navrhnutá liečba na psychosomatickej klinike a ja som súhlasil.
Bol som tam tri mesiace. Až po prvých desiatich týždňoch som začínal chápať a dávať si do súvislostí všetko, čo tu teraz píšem. Prvýkrát som si sám od seba položil otázku: Kam utečiem a schovám sa pred sebou? Začínal som si uvedomovať, že som utekal a schovával sa do predstáv o živote bez problémov. Bol som tam niekým iným. Utekal som na konečne to pravé miesto, kde už konečne budem šťastný. Neuvedomoval som si, že utekám sám pred sebou ale sám so sebou. Moje skrýše mi neprinášali očakávaný účinok, preto som pridával ďalšie. Mal som tak vždy nové dôvody, prečo sa nemať rád, prečo zaliezť do ešte väčšej samoty. Čím dlhšie a hlbšie som tam bol, tým ťažšie sa mi vracalo, pretože mi tam nejaký čas bolo príjemne. To pravé miesto som tam ale nenašiel. Dnes mám opäť chuť žiť v realite každodenného života, pretože si už uvedomujem, kto som a akú mám hodnotu.
V budúcich príspevkoch budem písať, čo konkrétne mi počas liečby pomáhalo sa opäť naštartovať a mať chuť žiť.
