Po príjme idem na psychosomatické oddelenie. Sú tu zväčša mladí klienti. Niektorí sa mi zdajú fajn, iní ako by boli bez života. Sedia na chodbe pred vypnutým televízorom. Čítajú, kreslia, vyšívajú, niektorí len pozerajú na ostatných. Pár ich postáva na balkóne a fajčí. Na izbe som s dvomi mužmi v mojich rokoch. Prehodil som s nimi pár viet, ale radšej ostávam vo svojom smútku, kde mi je príjemne. Už nič nehovorím, stačilo. Zapálim si dve cigarety za sebou. Zvyšok dňa trávim na izbe a balkóne. Vyhľadávam samotu. Nikto ma neruší a je mi príjemne.
Dozvedel som sa, že prvý týždeň musím byť len na oddelení. Vraj preto, lebo som nový a som na pozorovaní. Bol to môj najdlhší týždeň v živote. Bol som zatvorený a nemohol som von. Ráno o pol siedmej budíček a ranná hygiena. O siedmej rozcvička. Raňajky o pol ôsmej. Každý deň okrem víkendu ranná komunita. Sedíme v jednom veľkom kruhu s personálom (pani primárkou, lekárkou, psychologičkou, vrchnou sestrou a zdravotnou sestrou). Predseda (klient zvolený ostatnými do tejto funkcie na určené obdobie) začal privítaním a výzvou, aby sme povedali, ako sme sa cítili predošlý deň a ako sa cítime teraz. Ešte teraz si pamätám, aké ťažké bolo pre mňa zo začiatku hovoriť nahlas o svojich pocitoch a stavoch. Po rannej komunite nasledovali rôzne terapie a popoludní vychádzky alebo šport. Nakoľko som bol nový, nič z toho som ešte nemohol absolvovať. Večeru sme mali o pol šiestej. Televízor sme mohli pozerať len večer a to len televízne noviny. Potom sme ešte mali buď rozprávku alebo hry. Ak bola rozprávka, tak jeden čítal a ostaní si kreslili. Ak boli hry, tak sme sa hrali tak, že sa mohol zapojiť každý. Prvýkrát som si pripadal fakt divne, keď zrazu nejaký klient v rámci hry začal kikiríkať, erdžať, mečať, mňaučať či brechať. Neskôr mi pripadalo úplne normálne, že aj dospelí sa môžu zahrať, zasmiať a odreagovať. Išlo o hru na zvieratká. Hrávali sme aj elektriku, štuple, ovocnú misu, cicu micu a iné. Večierku sme mali o desiatej. Pred ňou sme si ešte písali denníky, ktoré sme každé ráno odovzdávali personálu. Do nich sme si písali svoje pocity a zážitky.
Každý deň sme mali trikrát autogénny tréning. Ráno, popoludní a večer. V jednej miestnosti sme si vedľa seba rozložili podložky na zem. Ľahli sme si na chrbát. Boli sme úplne ticho. Zatvorili sme oči. Koncentrovali sme sa formulkou „nič ma neruší, zvuky vonkajšieho sveta sú mi ľahostajné". Pri prvých tréningoch sa mi myšlienky rozbiehali. Neznepokojoval som sa. Snažil som sa voľne a nenásilne vrátiť. Potom sme si vyvolali pocit tiaže slovami „pravá ruka je ťažká". Precvičoval som si to asi týždeň. Tiaž som najprv ani nebadal. Až časom sa tento pocit začal objavovať a stával sa výraznejším. Ďalej som pridal spojenia „obidve ruky sú ťažké", neskôr aj „nohy sú ťažké" a „celé telo je ťažké". Pokračoval som „pravá ruka je teplá" a snažil sa vyvolať si pocit tepla v pravej ruke. Prišli ďalšie formulky a s nimi aj nové pocity. Po mesiacoch trápenia som konečne zažil uvoľnenie. Prvý pokrok. Pobyt na klinike mi začína dávať zmysel. Po pätnástich minútach sa začíname naťahovať na podložke a opatrne vstávame. Po desiatich dňoch prišli prvé terapie. Viac o nich zase nabudúce.
