Prvým je nevynášanie zo skupiny. Všetko, čo sa povie v miestnosti, zostáva tu. Členovia skupiny sa o tom nerozprávajú ani medzi sebou po skončení stretnutia. Každý sa s tým musí popasovať úplne sám. Ak niekomu ostane čosi nevypovedané, môže o tom hovoriť na ďalšej skupine. Druhým princípom je pravidlo stopky. Ak nechceš pokračovať v nejakej téme, môžeš hocikedy povedať stop. Poslednou, treťou zásadou je pravidlo spätnej väzby. Koľko do skupiny dáš, toľko sa ti vráti. Ak sa dokážeš otvoriť ostatným, dostaneš od nich cenné spätné väzby. Ak im povieš svoj názor, alebo ako to vidíš ty, vráti sa ti to naspäť. Ak niekto poruší hociktoré z pravidiel, je vylúčený zo skupiny. Ak sme s pravidlami fungovania stotožnení, môže sa skupina začať.
Terapeut sa nás nových pýta, ako sa práve cítime a čo od skupiny očakávame. Hovorím, že už som raz do skupiny chodil. Bolo to vtedy, keď som sa liečil zo závislosti na virtuálnom svete. Vtedy mi skupina nepomohla, nevedel som si vybrať podstatné veci pre mňa. Cítim, že sa mi aj teraz o tom rozpráva ťažko. Chveje sa mi hlas a je mi do plaču. Ako keby som to znova prežíval. Ale otvoril som sa. Dostávam prvé spätné väzby. Reagujem na otázky a pravdivo odpovedám. Skupina končí. Ani neviem, ako ubehla jedna celá hodina. Na záver nás terapeut ešte vyzýva, aby každý povedal jedným slovom svoj pocit, s ktorým odchádza zo skupiny. Už si nepamätám, čo som povedal. Bol som strašne unavený, ale cítil som, že terapeuti sú tu odborníci a táto skupina mi môže pomôcť.
Schádzali sme sa dvakrát týždenne. Vždy na jednu hodinu. Boli medzi nami mladí i starší, muži aj ženy. Členovia zostávali v skupine určitú dobu. Po ich odchode nastupovali na ich miesta noví. Boli vtiahnutí do už fungujúcej skupiny. Prijímali pravidlá. Napodobovali správanie starších skúsenejších členov a hľadali svoje miesto. Časom som precítil zaujímavý jav. Hoci každého pri otváraní sa ostatným najprv motivovala najmä snaha posunúť seba samého, pomáhal tým aj iným. Videl som to na sebe. Akoby skupina liečila nielen mňa, ale cezo mňa aj druhých a taktiež cez nich som sa liečil ja sám. Každý bol v skupine pacientom a terapeutom zároveň. Pacientom preto, lebo bol v bezpečí. Mohol sa otvoriť so svojimi ťažkosťami a získať podnety, s ktorými mohol ale nemusel súhlasiť. Terapeutom preto, lebo venoval pozornosť iným. Hovoril im otvorene a úprimne svoje pripomienky. Naša skupina bola kompaktná. Mali sme rovnaký cieľ zbaviť sa zlých psychických stavov. Robili sme činnosti, ktoré nás zbližovali. Bývalo nám čoraz častejšie spolu dobre. Dochádzalo medzi nami prirodzene aj k napätiu. Vznikali konflikty a hádky. Učili sme sa chápať nielen sami seba ale aj druhých. Myslím, že zamýšľanie sa nad problémami iných, hľadanie pochopenia pre ich správanie a prežívanie mi veľmi pomohli.
Keď spomínam, zdá sa mi, že stále je o čom písať. Nabudúce hádam ešte niečo pridám.
