Bol som na TEDx-e už druhý krát. Aj teraz som celý deň sedel a počúval. Niekedy neobsedím ani hodinu a včera mi aj tých desať ubehlo ako nič. Rečníci sa striedali na pódiu v štyroch blokoch: začíname, hľadáme, rastieme a nekončíme. Každý z nich mal asi pätnásť minút na prezentovanie niečoho, na čom mu záleží. Jedinečné bolo, že som mal rečníkov z rôznych oblastí na dosah ruky a cez prestávky som sa mohol s nimi aj porozprávať.
Najviac ma zaujal mladý Jasiek Mela z Poľska. Bez pátosu a snahy dojať, prirodzene a uveriteľne rozprával o najosobnejších pocitoch. Z jeho prejavu bolo cítiť chuť do života. Žiaril, ako by bol nabitý pozitívnou energiou. Keď bol malý, jeho rodina prišla o dom, potom zomrel jeho brat a ako trinásťročného ho zasiahol elektrický prúd. Stratil ruku a nohu. Nečudoval som sa, že si kládol otázku, prečo práve on. Doteraz nevie odpoveď. Žiadna nie je a nebude. Vie len to, že po týchto hrozných skúsenostiach je teraz šťastný. Pochopiteľne videl zo začiatku všetko čierne a hovoril si, čo už môže robiť bez ruky a nohy. Pomohlo mu, keď mu otec povedal, že skutočné postihnutie je byť bez snov, myšlienok, túžob a cieľov. Pomohlo mu, keď sa v nemocnici zoznámil so ženou bez rúk. V reštaurácii na obede ostal v rozpakoch. Uvedomil si, že nemá potuchy, ako bude táto žena jesť. Ona to vytušila a s úsmevom mu povedala, že ak bude potrebovať pomôcť povie mu. Vyzula si topánky a nohami začala jesť. Preňho to bolo fenomenálne. Zmenil spôsob, akým sa pozeral na svet. Rodičia sa mu rozhodli priniesť do nemocnice nádej prostredníctvom fotografa a bádateľa Mareka Kamińskeho. Ten sa ho spýtal, či nechce ísť s ním na Severný pól. Jasiek si vtedy pomyslel, že Marekovi asi úplne šibe, veď čo on bude robiť na Severnom póle. Nakoniec si však povedal, že nemá čo stratiť. Rok a pol tvrdo trénoval. Ľudia mu vraveli, že má byť šťastný, že vôbec žije a nemyslieť na také šialenstvá. Vtedy si povedal, že im musí ukázať, že nie je horší. Že on síce nemá ruku a nohu, ale má v poriadku hlavu a v tej hlave sú sny a túžby. Odvtedy už má za sebou niekoľko expedícií a každá z nich mu niečo dáva. Najdôležitejší je podľa Jasieka prvý krok. Nájsť silu a vyjsť z domu, zo svojho vnútra. Jasiek dokonca teraz založil vlastnú nadáciu Za horizonty, ktorá iným pomáha uvedomovať si a realizovať svoje sny. Aj mláka odráža nebo, ak ho tam chceme nájsť. Keď som ho počúval, prial som si, aby toto počuli všetci zdraví. A aby pochopili, ľudia s postihnutím nepotrebujú ľútosť, ale praktickú pomoc a príležitosť byť užitočnými.
Z ostatných rečníkov ma zaujali autorka portálu SAShE.sk Saša Šmidáková, mama a syn Janka a Šimon Pajgerovci, spisovateľka a lektorka tvorivého písania Leone Ross, fotografka Marika Majorová, ale aj programátor Peter Košinár a genetik Martin Hajduch. Asi by som sa s nimi inak nestretol. Ďakujem preto všetkým, ktorí sa postarali o to, že TEDx v Bratislave (a vďaka internetu aj na celom Slovensku) máme.
