Dnes ráno mi zvonil telefón. Išiel som práve z posilňovne. Bola to moja mamina. Jej prvé slova boli, už je to aj tu. Vylial sa potok. Záhrada, ktorú máme pred domom, je pod vodou. Z pivnice nestíhame vynášať vedrá s vodou. Vraj k nášmu domu sa voda ešte nedostala, ale tí, čo bývajú pri potoku, majú príbytky pod vodou. Pochádzam z východného Slovenska a rodičia bývajú v malej dedinke Žehra, cez ktorú preteká potok Žehrica. Kto by to povedal, že také nič sa vyleje a spôsobí také škody.
Zrazu to všetko bolo pre mňa iné. Dotýkalo sa ma to osobne. Išlo o mojich rodičov, súrodencov, najbližších, na ktorých mi záleží a ktorých mám rád. Chcem im nejako pomôcť, ale neviem ako. Neviem, čo mám urobiť. Jediné, čo mi napadlo, bolo povzbudiť ich, aby to vydržali, navzájom si pomáhali a dávali na seba pozor. Bál som sa o nich. Mal som ich zrazu ešte radšej ako doteraz.
Prečo až teraz, keď sa ma to dotýka? Veď nie som ľahostajný človek. Čím to je, že sme už takmer imúnni voči negatívnym správam? Autonehôd, vrážd, krádeží či prehreškov politikov je v televízii každý deň neúrekom. Je ich také množstvo, že už nevládzeme byť empatickí a angažovať sa do príbehov každej obete? Nemám odpoveď. Len mi to celé pripomenulo, čo je a čo nie je dôležité.
