Dvom oddeleniam sa hovorilo ľahké. Boli tu klienti s ľahkým a stredne ťažkým postihnutím. Na dvoch ťažkých oddeleniach to bolo zložitejšie. Len niektorí klienti dokázali chápať súvislosti. Viacerí sa vôbec nenaučili hovoriť. Zvládali iba základnú sebaobsluhu. Práca tu bola pre mňa niečím novým. Dovtedy som sa s ničím podobným nestretol. Reagoval som zle. Chcel som bezpodmienečne odísť. Zlom nastal po niekoľkých týždňoch, keď som získal prvé konkrétne skúsenosti. Pomohlo mi, keď som sa skúšal vžiť do ich pocitov. Prestal som vyvíjať na seba tlak a začal som ich viac počúvať. Postupne ma začali prijímať medzi seba. Snažil som sa učiť ich mysleniu, jazyku, reči (verbálnej aj neverbálnej), a tak som začínal vidieť a dotýkať sa ich postihnutí.
U niektorých som vnímal ich bolesť z toho, že sú sklamaním pre rodičov. Cítili, že im nie sú radosťou ale skôr obavou. Akoby sa považovali za nežiaducich a mali pocit viny. Mysleli si, že sú bezcenní a odpudzujúci. Stiahli sa a prestali dôverovať sebe aj iným. Osamelosť a bezmocnosť viedli niektorých k takej zúrivosti, že som sa bál k nim priblížiť a radšej som vyčkal v bezpečnej vzdialenosti. Takým rušivým správaním boli však ešte viac odmietaní. Iba časom som si vytvoril k nim dôveru a pustili ma aj v takých stavoch k sebe úplne blízko bez toho, aby mi ublížili. Myslím, že to bolo tým, že som nepoukazoval na ich slabosti, ale na to, čo dokážu.
Nebolo to ani neskôr ľahké. Daktorí mali ozaj zlé skúsenosti s rodičmi, lekármi a inými ľuďmi. Napríklad aj s tými, ktorí sa vyhlasovali za kresťanov a snažili sa ich zmeniť na dobrých. Oni čakali niekoho, kto by ich prijal takých, akí sú, a aj napriek tomu sa o nich zaujímal. Viacerí komunikovali len prostredníctvom svojich tiel. Musel som počúvať a rozumieť neverbálnej komunikácii aspoň tak dobre ako verbálnej. Učil som sa počúvať a byť pri tom trpezlivý, pretože to často trvalo dlho. Časom som sa odvážil a nehanbil sa chodievať s ľahšie postihnutými na dlhšie vychádzky do prírody, na nákupy do mesta či do kina. Reakcie ľudí, s ktorými sme sa náhodne stretávali, boli väčšinou nepríjemne vyhýbavé. Niektorí zrýchlili chôdzu, akoby pred nami utekali. Až po pár mesiacoch si pomaly začali zvykať a odvážili sa s nami komunikovať. Nikomu nič nevyčítam. Sám na sebe som videl, že len osobná skúsenosť je liekom na prekonanie predsudku. A pred takmer pätnástimi rokmi to pre nás mnohých bolo naozaj úplne nové poznanie.
Neskôr, v roku 1995, som strávil pár mesiacov v rakúskom Kainbachu ako zdravotný asistent s mentálne postihnutými. Podmienky tu boli iné. Zariadenie malo asi 600 lôžok. Niektorí klienti boli integrovaní do rodinných domov, ktoré sa nachádzali v areáli zariadenia a patrili k nemu. V jednom takom dome ich žilo päť až šesť s dvomi asistentmi. Starali sa navzájom sami o seba. Varili, prali, nakupovali, upratovali, pracovali v stolárskej dielni, v záhrade či na poli, niektorí dokonca hrávali divadlo. Skúsenosť s podobnou prácou v inom prostredí ma obohatila. Presvedčil som sa o dôležitosti individuálneho prístupu, o potrebe trpezlivosti a vytrvalosti, ale najmä o význame práce a podporovaného bývania. Bolo úžasné vidieť, čo všetko ľudia s postihnutím dokážu, keď majú priestor a podmienky. Život ma posunul k úplne iným výzvam. S pokorou a radosťou sledujem však aj naďalej prácu ľudí, ktorí veria, že aktívne rozvíjanie schopností ľudí s mentálnym postihnutím im môže výrazne zlepšiť ich život.
