Z kníh som vedel, že hospic je klinika, do ktorej prichádzajú v posledných štádiách života nevyliečiteľne chorí pacienti. Musím sa priznať, že v tom momente som mal zmiešané pocity a vôbec som si nedokázal predstaviť veľa umierajúcich na malom priestore.
Už prvý dojem z hospicového zariadenia bol zvláštny. Ako by som sa nachádzal v menšom hoteli. Izby pre pacientov boli jednoposteľové, s vlastným príslušenstvom a možnosťou ubytovania rodinného príslušníka. Personál tvorili lekári, zdravotné sestry, ošetrovatelia, klinický psychológ, sociálny pracovník a kňaz. Postupne som spoznával ďalších. Veľmi významnými pre nás boli ľudia, ktorí žili v okolí, pretože tvorili dôležitú skupinu dobrovoľníkov. Neboli to síce zdravotnícki pracovníci, ale boli vybratí a pripravení na spoluprácu v tíme zdravotných pracovníkov. Vo svojom voľnom čase sa venovali pacientom pri ich bežných životných činnostiach, rozprávali sa s nimi, robili im spoločnosť pri nákupoch, prechádzkach, alebo si s nimi išli len tak sadnúť na kávu. Toto všetko robili bez nároku na finančnú odmenu. Hoci išlo o zdanlivé maličkosti, som presvedčený, že pacientom to výrazne rozšírilo možnosti trávenia času a obohatilo ich to o zážitky, ktoré by im samotní zdravotní pracovníci nemohli z objektívnych, predovšetkým časových dôvodov poskytnúť. Zlepšilo im to kvalitu života a o to nám všetkým v hospici šlo.
Moja samotná práca začala preberaním služby, pri ktorej som sa dozvedel všetky podrobnosti o zdravotnom, psychickom, sociálnom a spirituálnom stave pacientov. Ako vo väčšine hospicov, aj u nás bolo spektrum diagnóz pacientov veľmi široké. Mne boli zverení dvaja pacienti: tridsaťpäťročný muž s nádorom na mozgu a asi tridsaťročná žena s rakovinou žalúdka. Pred vstupom na izbu som vždy zaklopal. Ak si to pacient prial, vstúpil som ďalej, poprial som dobre ráno a spýtal som sa, či môžem pomôcť pri rannej hygiene. Po nej som sa opýtal pacienta, kedy a čo bude chcieť raňajkovať. Podľa jeho priania som mu na dohodnutý čas pripravil a priniesol raňajky na izbu a poprial dobrú chuť. Ak bolo potrebné pacientovi pomôcť pri raňajkách, tak som mu asistoval, prípadne som ho sám nakŕmil. Snažil som sa pritom voľne a nenútene nadviazať rozhovor. Po raňajkách som umyl riad, vrátil som sa naspäť na izbu, aby som zistil, či si pacient ešte niečo praje, respektíve, aký program má na dopoludnie. Želania pacientov boli naozaj rôzne. Niektorí chceli, aby som pri nich len ticho sedel, držal ich za ruku, pričom oni tiež ležali pokojne v posteli. Iní si priali, aby som si s nimi pozrel ich rodinne albumy, alebo aby som s nimi išiel do záhrady, či na vychádzku do blízkeho parku, na kávu do reštaurácie, alebo na nákup do mesta.
Niektorí pacienti mali občas aj kuriózne priania. Azda najzvláštnejšie, na ktoré si spomínam, bol kúpeľ vo vani pod dáždnikom, pri ktorom si pacient popíjal šampanské. Podstatné bolo, že celý deň prebiehal v rámci možností tak, ako si to pacient želal. Sám rozhodoval o tom, čo bude robiť, kedy a čo bude jesť. Hospic tak skutočne nepripomínal nemocnicu, bol bližší prirodzenému svetu. Diali sa tu prevažne celkom bežné, očakávané veci a zavše niečo úplne neštandardné tak, ako v živote. Napriek tomu, že pacienti vedeli, že zomierajú, snažili sme sa im poskytnúť starostlivosť, zmierniť bolesť a vytvoriť dôstojné prostredie, v ktorom reálne cítili duchovnú a psychologickú oporu. Pochopil som, že hospic nie je smutné miesto, kam chodia ľudia umierať.
