Po registrácii v sobotu ráno som vošiel do sály divadla v Heineken Tower Stage. Miesta sa rýchlo zapĺňali. Prekvapilo ma, že nás bolo vyše 300. Sedel som a počúval ľudí, ktorí sa na pódiu striedali v štyroch blokoch: odvaha, objavovanie, vnímanie a starostlivosť. Každý z nich ma niečím zaujal. Vtiahli ma do veci, na ktorých im záleží. Živé vystúpenia striedali premietané videá tých zo zahraničia, ktorí nemohli osobne prísť. Po skončení jednotlivých blokov bola možnosť osobne sa s nimi stretnúť a porozprávať.
Najviac ma zaujal Yossi Ghinsberg, ktorý vystúpil ako úplne posledný. Rozprával presvedčivo, z vlastnej skúsenosti a o najosobnejších pocitoch. Povedal, že „niekedy sa musíme ozaj stratiť, aby sme sa našli". Potom rozprával svoj skutočný príbeh o tom, ako sa ako chlapec stratil v amazonskom pralese. Tri týždne bol bez jedla . Zbadal cez stromy lietadlo, mával a kričal. Nezbadalo ho. Vysilený sa zrútil tvarou do blata a keď dvihol hlavu, videl vedľa seba plakať mladú ženu. Nechápal, kde sa vzala, no takmer okamžite vedel, že sa chce o ňu postarať. Urobil lôžko a pohľadal niečo na jedenie. Až v noci zistil, že vedľa neho nikto nie je a objíma iba vzduch. Časom mu niektorí hovorili, že to bol jeho anjel strážny, no on si to doteraz nevie vysvetliť, kto to bol. Cez túto skutočnosť však pochopil, že „naša sila a vôľa žiť sa ukazujú vtedy, keď ich dávame iným". Neskôr sa vrátil do Amazónie a tri roky žil s pôvodnými obyvateľmi. Hovorí o sebe, že je nomád, cudzinec, večný kočovník. Veľmi sa mi páčila jeho myšlienka, že „svet je taký, aký som ja; to, čo som ja, to odovzdávam svetu".
Z ostatných rečníkov ma zaujali Daniel Hevier, Martin Štulrajter a Miroslav Švec, Martin Beťko, Stela Brix a Ján Šlinský. Básnik, prozaik, textár a scenárista Daniel Hevier hovoril o zmysle a kráse otázok, ktoré sa akoby vytratili zo škôl a z nášho života vôbec. Výskumníci v oblasti neuromarketingu Martin Štulrajter a Miroslav Švec predviedli názorné pokusy, vďaka ktorým som si potvrdil, že realitu si utvárame v hlave, že záleží ako sme náš mozog na vnímanie reality pripravili a že rutinné postupy v medziľudských vzťahoch sú škodlivé. Cestovateľ, žurnalista a zdravotník Martin Beťko pútavo hovoril o tom, ako za 250 dní prešiel na aute Škoda 1000 MB okolo sveta. Len dvanásťročná Stela Brix, autorka trilógie dobrodružných románov, presvedčivo, sebaisto a s veľkou dávkou humoru rozprávala o tom, ako začala písať a prečo ju to baví. Farmár Ján Šlinský z východného Slovenska si získal pozornosť všetkých hneď prvými vetami. Páčilo sa mi, že hovoril prirodzene a so svojským vtipom.
Vystúpili aj iní rečníci. Každý so svojimi skúsenosťami a názormi. Bol tu kreatívny riaditeľ digitálnej reklamnej agentúry, najmladšia profesorka na Slovensku v odbore programové a informačné systémy, odborník na molekulárnu biológiu, teoretický fyzik, odborníčka na čínsku medicínu a akupunktúru z Londýna či lesník a ekológ. Hoci by som si tieto témy asi zámerne nevybral, veľmi sa mi páčilo nadšenie a bezprostrednosť ľudí, ktorí ochotne a priamo hovorili o tom, na čom im záleží. S niektorými som sa cez prestávky osobne stretol a pozdravil. Celý deň bol zorganizovaný excelentne a všetkým, ktorí majú na tom podiel, patrí za to moja vďaka.
Večer som bol z celého dňa neskutočne unavený a uvedomil som si zvláštnu vec. Nezáleží možno ani tak na tom, o čom prezentácie sú. Ak človek má čo povedať a dokáže o tom hovoriť otvorene, bez falošnej pózy a uveriteľne, ľudia počúvajú radi a pozorne.
