Keď Peťo rozprával svoj príbeh, spozornel som. Vždy ma upúta, keď je niečo naozaj. Teraz však navyše všetko, o čom hovoril, sedelo aj na mňa. Narodil som sa tiež na dedine. Naša obec mala okolo 400 obyvateľov. Odmalička mi hovorili, že musím byť dobrý, skromný, poslušný a nevytŕčať z davu. V škole mi bolo ťažko presadiť sa a ísť si za svojimi názormi, žiť tak, ako to cítim. Išiel som poslušne bez rezptania v dave s ostatnými. Bol som tak vedený rodičmi, najbližšími, cirkvou a komunistickým režimom. To isté sa opakovalo aj na gymnáziu, vysokej škole a počas štúdia a práce v zahraničí. Nerozumel som tomu, že som sa nedokázal presadiť a napredovať v tom, čo som začal tak, ako spolužiaci na škole alebo kolegovia v práci, veď som za nimi nijako nezaostával. Štúdium na vysokej škole som v treťom ročníku zanechal. Neukončil som ani štúdium v zahraničí. Po návrate na Slovensko som sa začal pretĺkať životom. Nebolo ľahké presadiť sa v hlavnom meste. Zlom v mojom živote nastal, keď som mal 33 rokov. Stretol som mne blízku osobu, ktorá mi dodávala sebavedomie a na jej podnet som sa rozhodol diaľkovo študovať Vysoku školu zdravotníctva a sociálnej práce, odbor sociálna práca. Štúdium som úspešne ukončil bakalárskou skúškou. Našiel som si prácu v v oblasti, ktorú som vyštudoval a práca ma baví. Stávam sa zdravo sebavedomým, avšak ostáva mi pokora, skromnosť a sebakritika. Myslím, že to je dôležité. Narobil som v živote aj veľa hlúposti, ale snažím sa z nich poučiť. Petrov príbeh bol podobný môjmu, čo som aj pred ostatnými povedal. Bol to príjemny pocit dozvedieť sa od niekoho iného, že mal podobnú skúsenosť a spoznať, ako to naňho vplývalo a ako s tým žil.
Neskôr sme začali nacvičovať ťahy, ako rozbiť holou rukou drevenú dosku a ako pritom správne dychať. Nie som nadšencom predvádzania sa. K podobným aktivitám mám až veľmi rezervovaný postoj. Keď však nácvik skončil, bol som vyzvaný, aby som išiel ako prvý vyskúšať. Nemal som obavu z toho, že dosku nerozbijem, ale skôr z toho, aby som to neprehnal a neublížil tomu, kto tú dosku držal. Na prvýkrát sa mi dokonca dosku nepodarilo rozbiť. Na druhý krát som ju ale rozbil. Bol som z toho taký prekvapený, že som v tom momente ani nevyjadril radosť. Až po chvíli som dvihol ruky vysoko nad hlavu a smial som sa. Tak vyjadrujem radosť z niečoho, čo sa mi podarí.
Počas prednášky sme pracovali individuálne aj v skupinách. Hovorili sme o sebaakceptácii, sebadôvere, vnútornom obraze, vedomostiach, mojom mieste vo vesmíre, Open Change, mojej „Fíha reči", XSV - faktoroch, nacvičovali sme si chôdzu, sedenie a držanie tela. Prednáška sa mi páčila, niečo som sa naučil a spoznal som zaujímavých ľudí. Potvrdilo sa mi, že je dobré byť neustále otvorený novým veciam.
